Neodpočinieme si ani doma, kde čakajú špinavé okná, neprivŕtané poličky a nepovysávané koberce. Nehovoriac o špinavom riade, hromade pošty a prádle na žehlenie. Stále je čo robiť. Lenže pravda je, že život strávený plnením povinností a ich odškrtávaním je nejasne šedivý. A práve ten zdanlivo „stratený” čas mu dodáva farby.
A deti medzitým vyrástli…
Poznáte metódu inbox zero? Je to niečo ako svätý grál digitálneho veku. Jej princípom je udržať svoju emailovú schránku prázdnu. Príde vám email, vy ho vybavíte a založíte alebo zmažete. Vnáša to do vášho života efektivitu a poriadok. Znie vám taká predstava super? Tak čítajte ďalej. Tvorca tejto zázračnej metódy Merlin Mann ju sám o dva roky neskôr zavrhol a na svojom (v súčasnosti zmazanom) blogu publikoval článok o tom, ako sa tak usilovne sústredil na čo najefektívnejšie využitie času, že mu medzi prstami pretiekli neopakovateľné roky jeho batoliacej sa dcéry. Problém nastáva, keď trávime toľko času frenetickou honbou za produktivitou, že si odmietame dať pauzu. Odkladáme spánok, prechádzky alebo čítanie si pri okne. A keď už sa k niektorej z vyššie uvedených aktivít prinútime, visí nad nami ako nemá výčitka vedomia toho, čo by sme mali urobiť, a s ňou spojený pocit viny.
Ilúzia multifunkčnosti
Miesto toho máme sklony k tej najmenej naplňujúcej činnosti zo všetkých: sedíme za pracovným stolom pri počítači a surfujeme po internete. To nezvyšuje ani naše šťastie ani produktivitu. „Visí tu vo vzduchu idea, že musíme byť vždy k dispozícii, pracovať nonstop po celý deň. Preto je pre nás ťažké sa uprostred dňa zobrať a ísť sa trebárs prejsť do parku,” hovorí Michael Guttridge, psychológ špecializujúci sa na správanie sa na pracovisku. Lenže nevýhody, ktoré z toho plynú, sú jasné.
Nakoniec aj tak skončíme tak, že sa túlame po sociálnych sieťach a hľadáme tam nejaké rozptýlenie, zatiaľ čo sami sebe nahovárame, že sme multifunkční.
V skutočnosti potom trávime omnoho viac času plnením jednoduchých a ľahkých úloh. A k tomu podľa Guttridgeho prichádzame o psychické i telesné profity, ktoré prináša čas, ktorý sami sebe venujeme. „Ľudia jedia pri počítači, a to je nechutné. Mali by sa ísť prejsť, aspoň na roh do pekárne, proste na chvíľu vypadnúť. Aj robotníci v časoch priemyselnej revolúcie mali právo na odpočinok,” rozčuľuje sa.
Osem hodín prežívania
A nerobíme to preto, že by sme museli pracovať tak veľa. Alex Soojung-Kim Pang, autor knihy Odpočinok: Prečo toho urobíte viac, keď pracujete menej, píše v článku pre Nautilus, že osobnosti ako Charles Dickens, Gabriel García Márquez a Charles Darwin mali veľmi uvoľnené rozvrhy, v ktorých na prácu pripadalo 5 a menej hodín denne. Pravda je, že prácu rozťahujeme tak, aby vyplnila pracovnú dobu a väčšina z nás by v kancelárii mohla tráviť o pár hodín menej a aj tak by zvládla ten istý objem práce.
Prínos béčkových filmov
Dokonca činnosti, ktoré majú byť za odmenu – pozrieť sa na film alebo ísť si zabehať – si kazíme pocitom zodpovednosti.
Guttridge napríklad hovorí o riaditeľovi, ktorý sledoval filmy zrýchlene, aby chytil dej a zároveň nestrácal čas.
Čo sa mu najskôr darilo, ale určite neprežíval pôžitok, ktorý prináša úplne ponorenie sa do filmového sveta. „Plytvanie časom má slúžiť k nabíjaniu bateriek a vyčisteniu hlavy,” zdôrazňuje psychológ. Urobiť si čas na to, byť hrdo, otvorene a blažene neproduktívny sa oplatí, pretože sa vám potom bude lepšie pracovať. A tiež vás to môže krásne naplniť. Dokonca aj druhoradé televízne seriály alebo béčkové filmy to dokážu – pokiaľ pri nich zrelaxujete a užívate si ich. Existuje štúdia, ktorá potvrdila, že i sledovanie televízie sa stáva objektívne menej príjemnou vecou vo chvíli, keď si sami sebe vyčítate, že ste „gaučový povaľač”.
No proste – všetci zažívame nutkanie flákať sa, len tak prelistovať časopis, prejsť sa okolo bloku alebo len čumieť do stropu a nerobiť nič. Stačí, aby sme si tieto chvíle prestali odopierať a nahliadali na ne pravdivo: Ako na dobre strávený čas.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorýh existencii často nemáme tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí ľudia vidia svet a možnože si budete vedieť lepšie predstaviť, čím si prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Hrôza, zase bude pondelok! Ako zatočiť so syndrómom nedeľného popoludnia?
