Koľko rokov si mala, keď si sa dozvedela, že máš rakovinu?
Dozvedela som sa to vo svojich 14 rokoch v roku 2013. Teraz mám čerstvých 19.
Ako na tú chorobu prišli lekári, mala si nejaké príznaky?
Zhruba pol roka predtým, než sa zistilo, že mám rakovinu, ma občas bolela hlava a tiež som zvracala. Raz cez víkend mi bolo veľmi zle. Mama mala službu v nemocnici a ja som bola doma s otcom. Niečo som zjedla a hneď som to vyzvracala. Motala sa mi hlava a celkovo mi bolo zle. Moja mamka kvôli tomu prišla z práce domov a išli sme do nemocnice Motol. Išli sme tam s tým, že vôbec netušíme, čo sa so mnou deje. Dlhú dobu na to ani lekári nemohli prísť. Mamu napadlo, že by som možno mohla mať rakovinu, pretože môj brat na ňu zomrel. Doktori jej podozrenie vzali do úvahy a zistili, že mám veľký nádor v hlave. Tvrdili, že je to akútne. Rozhodli sa ma o štyri dni operovať.
Aká bola pre teba tá chvíľa, keď ti lekári povedali, že máš nádor v hlave?
Bolo mi strašne zle, takže som to veľmi nevnímala. Často som spala alebo som upadala do bezvedomia. Nemyslela som na budúcnosť, hovorila som si, že tu buď zomriem, alebo nie.
Hlavné pre mňa v tú chvíľu bolo, že ešte dýcham.
Navyše počas tej doby ešte nikto nevedel, či je ten nádor zhubný alebo nie. Nepripúšťala som si, že by mohol byť.
Ako dopadla operácia?
Lekárom sa podarilo nádor vyoperovať úplne celý, čo vraj ani nečakali, že sa podarí. Potom ho poslali na rozbor. Doktori sa veľmi báli, že mi tou operáciou niečo v mozgu poškodia. Napríklad zrak, čo sa vlastne aj stalo. Keď mi kontrolovali oči, zistili, že nemám tak široký uhol pohľadu ako ostatní ľudia. Dokážem vidieť periférne, ale len pod určitým uhlom. Na začiatku mi trvalo, kým som si na to zvykla. Raz som išla po ceste a narazila do lampy, ktorá bola priamo predo mnou. Oči si na to ale postupne zvykli a teraz už nevidím rozdiel medzi dobou pred operáciou a po nej.
Ako dopadol rozbor toho nádoru?
Zhruba mesiac po operácií som sa dozvedela, že bol zhubný a rástol veľmi rýchlo. Aj napriek vydarenému zákroku doktori chceli, aby som dochádzala na chemoterapie a ožarovania. Neboli si istí, či sa neobjaví znovu. Celkom ma to prekvapilo, pretože mi povedali, že nádor je preč. Dúfala som, že to mám za sebou.
Čo si robila alebo cítila po tejto nemilej správe?
Išla som do bratovej izby, sadla si na jeho posteľ a schúlila sa do klbka. Tiekli mi slzy. Myslela som si, že keď zomrel môj brat, máme u nás v rodine rakovinu odbitú.
Pýtala som sa sama seba, prečo sa to mojim rodičom muselo stať dvakrát. Nechápala som, prečo to musia mať tak ťažké. Pripadalo mi to voči nim nespravodlivé.
Tvoj brat mal tiež nádor v hlave?
Nie. Mal úplne iný druh rakoviny ako ja. Postihol ho zhubný nádor spojivového tkaniva, takzvaný sarkóm. Začal mu prerastať cez končatinu pri členku. Pri tejto chorobe mal len dve možnosti. Buď si nechá odrezať nohu tam, kde sa nádor rozširuje, alebo sa bude liečiť chemoterapiou. U tej druhej možnosti je malá pravdepodobnosť na prežitie. Brat sa s lekármi dohodol, že skúsi druhú variantu. Bohužiaľ sa liečba nepodarila a v 24 rokoch zomrel. Ja som vtedy mala 11. Moja a jeho rakovina spolu nemali veľa spoločného. Bola to skôr zhoda náhod.
Vráťme sa k tebe. Podľa doktorov si po vydarenej operácií stále nebola mimo nebezpečenstva?
Počas liečby mi o tom nepovedali nič konkrétne. Lekári sa jasným odpovediam neustále vyhýbali. Tá hrozba, že nie som úplne vyliečená, visela neustále vo vzduchu. Nechceli nič riskovať a radšej ma poslali na chemoterapie a ožarovania.
Ako konkrétne prebiehala tvoja liečba?
Chemoterapie som podstupovala zhruba každých 14 dní. Po prvej z nich som dochádzala aj na ožarovanie. To sa dialo každý deň po dobu 21 dní. Keď sa zhoršoval môj zdravotný stav, navyšoval sa čas medzi chemoterapiami.
Ako si to všetko zvládala? Bolo ti často zle?
Popravde, nebola to prechádzka ružovým sadom, ale dalo sa to nejako prežiť. Najhoršie som sa cítila, keď som podstupovala kombináciu chemoterapie s ožarovaním. Opuchol mi krk. Nemohla som skoro nič jesť. Bolelo ma aj hovoriť. Po skončení ožarovania, keď mi už ostali len chemoterapie, sa to trochu zlepšilo. Postupom času som z tej liečby mala v tele strašne veľa chémie a ono nemalo takmer žiadny čas na regeneráciu. Z toho dôvodu mi bolo po každej ďalšej chemoterapii horšie. Pamätám si, že som koľkokrát za celý deň nič nezjedla a zvracala som žlč. Musím však povedať, že počas liečby sa občas naskytli aj svetlé chvíľky, keď mi zle zas toľko nebolo. Tieto stavy sa často striedali.
Eliška, ty máš celkom málo vlasov. To si mala vždy, alebo je to následok tvojej liečby?
Svoje vlasy som riešila zo všetkého najviac. Pred liečbou boli husté a dlhé. Ľudia okolo mňa mi často hovorievali, že mám krásne vlasy. Nerástli mi prsia, nebola som úplne štíhla, ale mala som svoju hrivu, ktorá ma robila peknou. O tú som bohužiaľ pri liečbe prišla a dosť ma to mrzelo. Na jednej strane hlavy mi teraz vlasy nerastú vôbec, pretože na nej som mala nádor. Žiarenie sa na to miesto sústredilo najviac. Zničilo mi korienky a pravdepodobne už nikdy nebudú také ako predtým.
Zažívala si situácie, keď sa na teba ľudia čudne pozerali? Ako si to prežívala?
Ja som tieto veci veľmi nevnímala, ale spomínam si na jednu situáciu. Cítila som sa veľmi unavene a čupla som si v električke. Jedna žena sa mi začala ospravedlňovať, že si ma nevšimla a hneď ma pustila sadnúť.
Strašne dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že mi uvoľnila miesto, pretože som plešatá a bez obočia.
V novej škole na mňa divne pozerali učitelia, ale spolužiaci boli v pohode. Ja som sa tým nenechávala nijako extrémne ovplyvniť. Pripadala som si ako normálny človek.
Spolužiaci zo školy ťa podporovali?
Vlastne ani nie. Podporovala ma len moja najlepšia kamarátka, s ktorou som chodila do triedy. Ja som bola od všetkého izolovaná. Môj život sa obmedzil na pozeranie filmov a na Facebook. Nemohla som robiť nič naplňujúce, pretože ma to rýchlo vyčerpalo. Kamarátka mi rozprávala rôzne príbehy z bežného života a vďaka tomu som sa v ňom trochu udržala. Bola pre mňa spojka s reálnym svetom. To mi v tom čase strašne pomohlo.
Ako sa k tejto situácii postavili tvoji rodičia?
Moja mama je schopná odovzdávať veľa energie ľuďom, ktorí sa necítia dobre. Raz sa stalo, že som spala u nej v izbe. Zrazu som sa zobudila a dostala hrozný strach zo smrti. Počas noci mi vysvetľovala, čo sa mi môže najhoršieho stať, aby som sa už nemusela báť. Zároveň mi tiež tvrdila, že si nemyslí, že tak skoro zomriem. Pripadalo mi to, akoby som hovorila s nejakým blízkym psychológom. Mama sa ponad to dokázala povzniesť. Zvládla to skvele.
A otec?
S otcom to bolo trochu iné. Keď pociťuje nejaký problém, zablokuje sa. Správa sa, ako by sa nič nedialo. Keď som sa liečila, veľa sa so mnou rozprával, ale nedával najavo svoje pocity. Vedela som však, že stojí pri mne. Keď sa zhoršil môj zdravotný stav a ja som ležala na áre, otec priniesol balóniky a hovoril, že na nich napíšeme to, čo by som si priala a potom ich spoločne vypustíme. Problém bol v tom, že na JISke (Jednotke intenzívnej starostlivosti) sa nesmelo otvárať okno, a tak otec utekal z mojej izby von. Trvalo mu celkom dlhú dobu, než sa dostal priamo pod moje okno a vypustil tie balóniky k nebu. Nemocnica Motol je na orientáciu totiž dosť zložitá. Môj otec mi svoju podporu nedával najavo slovami, ale činmi.
Mala si kamarátov, ktorí mali tiež rakovinu v tvojom veku?
Trochu som sa bavila so slečnami, ktoré so mnou ležali na izbe. Boli ale iné ako ja. Nemali sme sa veľmi o čom rozprávať. Mali iné ciele a ambície.
Ak je niekto vážne chorý, neostáva mu nič iné ako sa rozprávať o budúcnosti.
Problém bol v tom, že sme nemali podobné ciele, tak preto to nešlo.
Aké ciele do budúcnosti si mala ty?
Chcela som byť hlavne šťastná. To je pre mňa priorita aj teraz. Okrem iného by som sa v budúcnosti rada venovala fotografovaniu.
Vedela si o nejakej činnosti, ktorú by si chcela urobiť, keď sa uzdravíš?
Uvažovala som nad tým, že napíšem knihu o tom, ako možno rakovinu zvládnuť. Poznala som jednu slečnu, ktorej odrezali nohu, pretože mala prerastený nádor do stehna. Na základe toho si povedala, že jej život už nemá zmysel. S nikým nehovorila a na doktorov bola nepríjemná. Bolo to samozrejme pochopiteľné. Ja som si povedala, že presne pre takých ľudí napíšem knihu, aby vedeli, že i taký život môže byť fajn. Zatiaľ som to neurobila, ale snáď sa do toho jedného dňa pustím.
Vyzerá to, že si sa zo svojej choroby psychicky nezrútila, ale naopak si ju brala pozitívne. Ako je to možné?
V tej dobe som mala najpozitívnejší pohľad na svet za celý svoj život. Hovorila som si, že buď zomriem, ale tomu veľmi neverím, alebo tu zostanem a budem mať veľa príležitostí, ako naložiť so svojim životom. Pochopiteľne som mala chvíle, keď som si hovorila, že asi odídem z tohto sveta a bude to strašné. Občas som kvôli týmto myšlienkam aj plakala. Boli to však úzkostné stavy, ktoré sa ma držali len chvíľu. Nazvala by som ich chvíľkovými zlyhaniami, z ktorých som sa zase vyšplhala hore.
Takže si sa príliš nepohrávala s myšlienkou, že môžeš zomrieť skôr ako väčšina tvojich vrstovníkov?
Ale áno. Mala som chvíle, keď som premýšľala o svojej smrti. Dokonca som zamýšľala napísať všetkým svojim blízkym ľuďom list na rozlúčku. Uvažovala som aj o tom, čo by sa so mnou stalo, keby som zomrela.
A k čomu si došla?
Verila som tomu, že sa po smrti stretnem so svojím bratom a uvidím tam ďalších ľudí, ktorí zomreli. Predstavovala som si idealizovanú podobu neba, odkiaľ môžem pozorovať tento svet a zároveň byť so všetkým vyrovnaná.
Nepracovala si s myšlienkou, že po smrti nie je nič?
Skôr nie. Ja a moji rodičia sme veriaci. Párkrát mi napadlo, že táto myšlienka možná je. Krátko potom som ju ale vždy zahnala názorom, že smrť nemôže byť koniec. Musíš v tom živote veriť aspoň v niečo, pretože inak by si sa mohla ísť rovno zabiť.
Navyše o smrti sa nedá rozmýšľať veľmi dlho. S ňou sa totiž nedá nijako pracovať, pretože jednoducho príde a k tomu nie je čo dodať.
Prínosnejšie pre mňa bolo uvažovať nad budúcnosťou. V nej sa človek môže pohrávať s príbehmi, ktoré by sa mohli stať.
Rozmýšľala si aj o tom, že keď sa uzdravíš, budeš si viac užívať života?
Ani nie. Tešila som sa len na návrat do normálneho života.
Myslíš si, že ťa rakovina nejako zmenila?
Som si istá tým, že ma viac premenila rakovina môjho brata ako tá moja. Počas mojej liečby sa všetko okolo mňa nejak zmenilo okrem mňa samotnej. Život postupne plynie. Nie je možné, aby som si povedala: Tak a teraz som iná. Do nemocnice na onkológii za nami chodila jedna psychologička. V tú chvíľu, keď som končila liečbu, ma požiadala, aby som napísala nejaký motivačný text pre ďalšie deti. Mal byť o tom, ako som rakovinu zvládla a čo mi dala. To isté robili aj ostatné deti. Čítala som ich úvahy. Všetky boli strašne fatalistické v tom, že sa ich život hrozne zmenil. Ja som nemala pocit, že by ma tá choroba nejak extra zmenila. Pripadala som si stále rovnaká. Život som si vážila v minulosti a robím to aj v prítomnosti.
Dokázala by si povedať, čo pozitívne ti rakovina priniesla?
Rakovina mi pomohla plne rozvinúť môj pozitívny pohľad na svet. Mala som ho v sebe už predtým, ale tá choroba mi k tomu otvorila dvere dokorán. Viac som sa odomkla svetu a teraz sa ešte radšej rozprávam s ľuďmi.
A vedela by si, čo ti tá choroba dala z negatívnej stránky?
Áno. Okrem toho, že mi bolo veľmi zle, by som o niečom vedela. Na základe toho, že som mala zhubný nádor na mozgu, si ľudia hovorili, že som veľkolepá. Ja som predsa tá, čo prežila rakovinu. Mám pocit, že učitelia mi za to v škole trochu nadržiavajú. Mám individuálny študijný plán, pretože mi liečba celkovo zhoršila imunitu a často bývam chorá. Nie je to pre mňa príjemné, pretože sama neviem, či som v škole tak dobrá, alebo mi učitelia trochu pridávajú. A to ma celkom štve.
Vraciaš sa k tejto chorobe v myšlienkach často?
Áno. Často si na to všetko spomeniem, hlavne keď je mi úzko alebo neviem, čo ďalej so sebou. Práve teraz maturujem a neviem kam ísť na vysokú školu. V tejto chvíli mi myšlienky na rakovinu pomáhajú. Hovorím si, že som mohla zomrieť, ale nestalo sa to. Takže ak sa nikam na VŠ nedostanem, nič sa nedeje. Môžem to skúsiť na ďalší rok alebo ísť rovno pracovať.
Keď už človek raz mal rakovinu, existuje určitá pravdepodobnosť, že sa mu o nejaký čas vráti späť. Ak by sa ti to stalo, si na to pripravená?Nepočítam s tým. Mne doktori tvrdili, že keď prežijem prvé dva roky a znovu neochoriem, som za vodou. Niekto iný mi hovoril to isté, ale so štyrmi rokmi. Každý tvrdí niečo iné, ale je mi jasné, že sa to nedá generalizovať. Zajtra ma kľudne môže prejsť električka. Nemá zmysel sa na to pripravovať. Keby to zas prišlo, určite zabojujem znova.
