„Veľa ľudí si myslí, že mozog nemôže ochorieť,” hovorí psychiater Jan Hanka z Národného ústavu pre duševné zdravie. Prečo sa nám dnes horšie čelí každodenným starostiam a prečo narastajúci počet psychiatrických pacientov nie je vôbec zlá správa?
Psychiatricky chorých po celom vyspelom svete pribúda. Bláznime viac ako predtým?Príčin je niekoľko. Kľudne by sme mohli povedať, že si dovolíme blázniť viac. Tých najčastejších duševných porúch, teda úzkostí a depresie, je viac preto, že sa klienti nehanbia vyhľadať lekára a tým pádom sú diagnostikovaní. Zatiaľ čo predtým by to riešili iným spôsobom a vôbec by sa do štatistík nedostali. Pokiaľ ide o závažné duševné choroby typu schizofrénia, ich výskyt je po celom svete stabilný. Nestúpa ich počet, ale môže to tak vďaka médiám vyzerať. Viac je naopak pacientov s demenciou, pretože sa dožívame vyššieho veku. Potom sú diagnózy, ktoré predtým neexistovali. Predtým to bol proste “karbaník”, dnes patologický hráč, ktorému môžete ponúknuť liečbu. Z alkoholizmu sa stala choroba až v druhej polovici dvadsiateho storočia. Hyperaktívne deti boli predtým proste neposlušné. Dnes majú diagnózu, medikáciu a špeciálny prístup.
Súvisia tie depresie a úzkosti s naším štýlom života a stresom?
Ono to vyzerá, že žijeme v konštantnom strese, ale musíte si uvedomiť, že ľudia pred pol storočím alebo skôr čelili úplne iným výzvam. My sme v strese, pretože čelíme záplave informácií, máme neistotu ohľadne zamestnania a financií, ale náš život priamo v ohrození nie je. Nehrozí nám, že umrieme na banálnu chorobu alebo hladom, neohrozuje nás žiaden vojnový konflikt. Náš život je pohodlnejší než býval. Na druhú stranu tie naše starosti sú abstraktné a horšie sa im čelí. Keď mám hlad, tak si zoženiem jedlo. Ale stresu z toho, či so mnou zostane manželka alebo ma šéf vyhodí z práce, nemôžem priamo čeliť. A táto forma stresu môže viesť a ľahšie vedie k rozvoju psychických problémov.
Sme teda citlivejší než sme bývali?
Určite. Každý deň sme zavaľovaní problémami, ktoré by sa nás vôbec nemuseli týkať. Pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi sme veľmi nevedeli, čo sa deje na druhom konci sveta. A teraz sme tým všetkým zavalení a ten stres z toho sa v nás ukladá. A časom sa môže prejaviť formou nejakej úzkostnej poruchy.
Takže by ste odporúčali nečítať noviny?
Alebo ich čítať menej a prestať, keď pozorujem, že vo mne narastá napätie. Je jasné, že človek je zvedavý, ale nemal by si kaziť svoj pokľudný každodenný život.
Ľudia, ktorí skúsili žiť mesiac bez internetu alebo mobilu, si to veľmi pochvaľovali.
Strácame teda vďaka tejto záplave informácií schopnosť vyrovnávať sa s bežnými dennými problémami?
Áno. My si tým zbytočne a neúčelne vyčerpávame kapacitu, schopnosť vyrovnať sa s problémami a potom už nemáme rezervu na tie veci, ktoré nás stretnú. Potom vám niekto vynadá alebo vám ujde autobus a vy sa zrútite. Ďalšia vec, ktorá prispieva k výskytu psychických problémov je dlhodobý trend skracovania doby spánku. Pred sto rokmi sa priemerne spalo deväť hodín, dnes sedem. Ale tá naša potreba spánku je stále rovnaká. Chronická nevyspatosť tiež vedie k výskytu úzkosti.
Vyfasuje každý človek, ktorý k vám príde nejakú diagnózu?
To je dobrá otázka. Každý, kto príde k psychiatrovi, musí odísť s diagnózou, pokiaľ psychiater svoju činnosť vykazuje poisťovni. Veľakrát je tou diagnózou trebárs len porucha prispôsobenia alebo, že na nejakú životnú záťaž reagujem tým, že prechodne horšie spím alebo sa zle sústredím. Tým samozrejme nechcem povedať, že duševne zdravý človek neexistuje, ale keď už niekto k psychiatrovi ide, tak k tomu má väčšinou dôvod. Iná situácia je pri psychiatrickom posudzovaní ohľadne zbrojného pasu, vodičského oprávnenia alebo pri posudkoch pre potreby súdu – tam posudzovaný nie je pacientom.
A čo tie hyperaktívne deti? Tých je tiež viac ako predtým?
Ono to nie je veľmi s čím porovnať, ale rozhodne ich je viac. Je to relatívne nové, viac sa o tom hovorí a čím ďalej viac je ich liečených. Nemôžeme ale tvrdiť, že predtým neboli. Ani dnes nie sú určite všetky diagnostikované a liečené. Ale populárna predstava, že je to zlyhaním výchovy a pozeraním na tablety je omyl. Z populačných štúdií vychádza, že hyperaktivita je z 80 % daná geneticky. Všeobecne ale platí, že deťom do dvoch rokov by sa počítač a tablet nemal ponúkať ako zábava, čo sa bohužiaľ deje a vo výchove chýba dôslednosť.
Pacientov teda pribúda priamo úmerne s rastúcim počtom psychiatrických diagnóz?Keď je tých škatuliek viac, tak sa ľahšie stane, že môj konkrétny problém do niektorej zapadne. Neplatí to ale na 100 %. Sú i stavy, ktoré z tejto klasifikácie vypadávajú. Napríklad homosexualita bola choroba a teraz už nie je.
Kam to pôjde ďalej? Zatiaľ to vyzerá, že čím lepšie sa máme, tým horšie sme na tom psychicky.
To, že väčší počet ľudí v populácii má nejakú psychiatrickú diagnózu ešte neznamená, že sú na tom horšie. Pokiaľ mám diagnózu a liečim sa, tak som na tom predsa lepšie.
Často sa mi stáva, že keď s pacientom prídu príbuzní, tak ten pacient je na tom z celej rodiny najlepšie.
Pretože si uvedomuje, že sa niečo deje, rieši to a už ušiel kus cesty, zatiaľ čo tí príbuzní si myslia, že žiaden problém nemajú. A často je to na nich i vidieť, že by mohli niečo robiť lepšie, keď to poviem jemne. Tie stresové problémy súvisia i s tým, že zmeny v spoločnosti sa neustále zrýchľujú. Tým pádom si rodičia menej rozumejú s deťmi a prarodičia s vnúčatami, pretože ich svet je úplne iný. Skôr medzi generáciami také rozdiely neboli. Keď sa pýtate, kam to dôjde u nás, môžete sa pozrieť napríklad do Ameriky, kde je diagnóz ešte viac a takmer každý má svojho psychiatra a psychoterapeuta, spotreba psychofarmák je tam omnoho väčšia. Predpokladám, že tým smerom to pôjde u nás. Ale ja si nemyslím, že by na tom boli ľudia horšie ako v minulosti. To, že viac ľudí vyhľadáva odbornú pomoc, vedie častejšie k tomu, že sa vyliečia. Naučia sa napr. nad neriešiteľnými problémami mávnuť rukou.
Môžete mi povedať, koľko percent vašich pacientov sa lieči a už sa k vám nikdy nevráti?Asi tak raz za týždeň poviem pacientovi, že je vyliečený a nech už nechodí. Takže celkom často. Všeobecne platí, že čím dlhšiu dobu máte problémy, tým dlhšie trvá liečenie.
Keď má niekto zo všetkého dvadsať rokov strach, tak nemôže očakávať, že za pol roka z neho bude asertívny splachovací drsňák.
Človek sa samozrejme snaží, aby mu bolo dobre. Keď to nejde, obracia sa na rodinu a kamarátov. A keď nefunguje ani to, tak ten človek ide a spýta sa psychiatra. Takto je to u ľudí vážne chorých. Opakovane som sa stretol s tým, že pacient s obsedantne kompulzívnou poruchou do svojich rituálov zaplietol celú rodinu. Všetci sa museli neustále umývať a päťkrát denne prezliekať a až potom keď oni povedali dosť, tak až potom ten človek vyhľadal odbornú pomoc. Alebo pacienti s panickou poruchou a agorafóbiou, ktorí sa boja o život a nevychádzajú. Okolie im rado pomôže, ale v určitom okamihu, tiež povie dosť. A až potom sa ten človek začne liečiť. Ak máte problémy, tak sa poraďte s kamarátkou a kedˇ už ani ona nebude vedieť, obráťte sa na psychológa.
Takže ja, pokiaľ napríklad stále zarovnávam knižky v knižnici podľa abecedy a nikoho tým neobťažujem, môžem byť celý život psychiatricky chorá a vôbec o tom nemusím vedieť?
Teraz sa dostávame k tej najvšeobecnejšej definícii choroby. Duševne chorý človek je podľa nej ten, kto je subjektívne nespokojný alebo nefunguje v spoločnosti. Pokiaľ vám to nevadí, tak vlastne nie ste chorá, i keď zarovnávať knižky podľa abecedy je zvláštne. A nie je dôvod, aby vás niekto nútil k liečbe. Pokiaľ by ste všetkých ostatných v domácnosti nútila, aby to robili tiež, tak ich to asi bude obťažovať. A potom by ste všetci išli k psychiatrovi a ten by povedal, že problém máte vy a dôraz v liečbe by sa kládol na dosiahnutie zmien u vás.
Môžeme teda povedať, že pokiaľ majú dvaja ľudia rovnakú poruchu, jeden o tom ani nemusí vedieť a druhý sa bude trápiť?
Rozhodne. To sa ukazuje i u tých najzávažnejších duševných chorôb ako je schizofrénia. Tá sa vyskytuje po celom svete rovnako asi u jedného percenta populácie. Ale títo pacienti majú omnoho lepšiu prognózu v treťom svete i napriek tomu, že lieky tam sú menej dostupné, pretože tá veľká vidiecka komunita ich lepšie vstrebe. Zatiaľ čo u nás v spoločnosti neobstoja.
Takže áno, v jednej zemi môžete byť zdravý a v inej chorý. Pretože v jednej fungujete a v druhej nie.
Našiel by sa teda niekto, kto je psychicky zdravý?
Určite. Ja poznám veľa ľudí, z ktorých by som si rád bral príklad. Žijú zdravo, majú krásnu rodinu, sú úspešní v práci a ešte hrajú na klavír a robia triatlon. Tým nemám čo poradiť. Skôr by som sa rád od nich niečo dozvedel. Zároveň je pravdou, že veľa ľudí si myslí, že duševné choroby neexistujú, akoby mozog bol jediný orgán, ktorý nemôže ochorieť. Na zlomenú ruku veria, ale na duševnú chorobu nie. Ale ako by to bolo možné, aby ten najzložitejší orgán nemohol ochorieť?
