Majú sa rodičia rozprávať s deťmi o vojne?
Závisí to od veku dieťaťa. Od toho sa odvíja aj to, či majú túto tému rodičia otvoriť alebo počkať, kým sa dieťa začne pýtať samo. Z hľadiska vývinu dieťaťa je vek od 3 do 6 rokov obdobím predškoláka, v tomto veku je realita silne prepletená s fantáziou. Všetko, čo dieťa počuje z našej objektívnej reality, ovplyvňuje jeho subjektívne predstavy.
Deťom v tomto veku úplne stačia bežné rozprávky, ktoré ich konfrontujú s hodnotovým systémom – čo je dobré, čo je zlé. V detskej fantázii by vojna mohla vyvolať naozaj silný strach, že sa niečo také stane aj im. Deti môžu mať problémy so spánkom alebo mávajú nočné mory. Preto by som v tomto veku o vojne neodporúčala hovoriť.
Ako je to u starších detí?
Od šiesteho roku nastáva ďalšie vývojové obdobie, mladší školský vek, ktoré trvá približne do 10. – 12. roku, závisí to od vyspelosti dieťaťa. V tomto veku už deti vedia, ako spracovávať realitu a oddeliť ju od fantázie. Deti sa prestávajú báť tmy, čudných zvukov a bubákov. Dokážu rozlíšiť, čo je a čo nie je skutočné. V tomto veku sa už môžeme s dieťaťom o vojne rozprávať, ale opatrne.
Majú rodičia tento rozhovor iniciovať alebo len reagovať, keď sa dieťa pýta?
To je dôležitá otázka, závisí to od vyspelosti dieťaťa. Od 8. – 10. roku veku by malo byť dieťa schopné reflektovať realitu. Odporúčam tému vojny otvárať u vyspelých, asi osemročných detí.
S témou vojny sa ale môžu stretnúť napríklad aj v škole a začať o tom hovoriť doma s rodičmi. Dieťaťu odporúčam všetko opatrne vysvetliť – čo je útočná a obranná vojna, kto je na ktorej strane, prečo je zlé útočiť, ale nie brániť sa.
Čo máme deťom v tomto veku povedať o vojne?
U detí vo veku 8 – 10 rokov treba začať tým najjednoduchším a najstručnejším vysvetlením. V tomto veku už dieťa vie dať samo najavo, či chce vedieť viac. V istom bode mu vaše vysvetlenie môže stačiť a netreba ho zavaliť ďalším množstvom informácií.
Odporúčam opýtať sa dieťaťa, či už o tom, čo sa deje, počulo alebo či sa o tom rozprávajú v škole. Zistím, čo už vie, prípadne to uvediem na pravú mieru. Dôležité je vždy počkať, ako bude dieťa na vysvetlenie reagovať a pracovať s tým.
Ak je dieťa psychicky vykoľajené alebo má obavy, rozhodne odporúčam upokojiť ho dotykom – pohladením, objatím. Táto neverbálna komunikácia často veľmi pomáha, má na nás upokojujúci vplyv už od raného detstva.
A ako k tomu pristupovať u starších detí?
U detí od 12 rokov sa vyvíja abstraktné myslenie, preto sa odporúča jasne ukázať rôzne scenáre danej situácie. Pýtať sa ich, čo sa môže stať a ako to môže dopadnúť. Staršie deti sa bežne pohybujú vo svete, kde sa teraz o vojne hovorí. V tomto veku si vytvárajú možné scenáre aktuálnej situácie sami, práve preto je dôležité s nimi o tom hovoriť a poskytovať im pravdepodobnostnú rovinu.
Ako s deťmi hovoriť o tom, že sa konflikt môže dotknúť aj nás?
Vždy sa dá určiť reálna šanca konkrétneho ohrozenia a doplniť ju aj o geopolitický kontext. So staršími deťmi odporúčam tieto možnosti na rovinu prebrať. Napríklad aká veľká je pravdepodobnosť, že sa konflikt dotkne aj nás. Deti v tomto veku nemôžete oklamať a povedať im, že nás sa to netýka, ak to nie je pravda. Na druhej strane, im môžete vysvetliť, že riziko nie je také veľké. Treba priznať reálny scenár, ukázať istoty pomoci a našich spojencov. Napríklad, že sme súčasťou aliancie NATO a EÚ, chráni nás spojenectvo celého radu štátov, ktoré by nám prišli na pomoc.
Odporúčate deťom nejako obmedziť správy v TV, online médiách alebo na sociálnych sieťach?
Deti vo veku od 12 rokov sa postupne odtrhávajú od rodiny a komunikujú aj s okolím, preto sa téme ťažko vyhnú. Puberta je vek, keď si dieťa začína čiastočne žiť svoj vlastný život. S témou vojny by však nikdy nemalo byť samo. Rodič by mal mať kontrolu nad informáciami, ktoré dieťa prijíma. Podporovať ho v zisťovaní informácií, ale zároveň viesť dialóg o tom, čo sa dozvedelo a prípadne niektoré informácie uviesť na pravú mieru. Dospievajúce deti by mali mať pocit, že ich názor je dôležitý a že si ho môžu samy utvoriť. U mladších detí odporúčam médiá obmedziť.
Kľúčové je zdôrazniť, že na pomoc sa zomkli ľudia rôznych národností a že nejde o agresiu celého národa, ale len niekoľkých jedincov.
Odporúčate deti zapojiť do pomoci ľuďom postihnutých vojnou?
Áno, je to vhodný spôsob, ako môžu lepšie pochopiť situáciu a vyrovnať sa s ňou. Predovšetkým staršie deti si môžu napríklad pretriediť oblečenie, knižky, veci a darovať ich tým, ktorí to práve potrebujú. Získajú zároveň pocit, že keby boli v rovnakej situácii, niekto pomôže zase im.
U mladších detí tento prístup neodporúčate?
Aj u detí vo veku 6 – 10 rokov treba rozvíjať empatiu, odporúčam však začať pomalšie, napríklad jednou hračkou alebo knižkou, z ktorej už dieťa vyrástlo. Pretože aj to, že darujú svoju obľúbenú hračku inému dieťaťu, ktorému urobí radosť, je pre ne veľká vec. Dôležité je rozprávať sa s dieťaťom aj neskôr – aký to v ňom vyvoláva pocit a čo by cítilo, keby mu niekto takúto hračku daroval.
Ako toto všetko skĺbiť s bežným životom dieťaťa?
Je dôležité premýšľať nad tým, aký podiel našej komunikácie budeme venovať téme vojny a nakoľko žiť normálny život. Z vojny sa nesmie stať jediná téma, o ktorej sa doma rozprávate. Na jednej strane by sme nemali mať ružové okuliare a ignorovať situáciu. Na druhej však musíme pracovať aj na pozitívnych zážitkoch a ukázať dieťaťu, že život ide ďalej. Dovoliť si mať radosť a nezabudnúť na bežné denné fungovanie.
Mgr. Simona Belovičová, PhD.
Psychológiu vyštudovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde získala doktorát z pedagogickej, školskej a poradenskej psychológie. V súčasnosti pôsobí na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre ako lektorka v Univerzitnom poradenskom a podpornom centre. Pracuje aj v Ambulancii klinickej psychológie PhDr. Miriam Pergerovej a je súčasťou projektu HEADmap, ktorý sa zameriava na komplexné psychologické služby. Uvádza vlastný podcast Potulky psychológiou, v ktorom sa snaží psychológiu priblížiť poslucháčom.
