Viac než polovica všetkých dospelých má nejakú traumatickú spomienku z detstva – komplikované rozvodové ťahanice, hádky, domáce násilie, školskú šikanu, zneužívanie. Následky týchto udalostí si so sebou nesú celý život v podobe rôznych úzkostí, posttraumatického stresového syndrómu alebo v niektorých prípadoch aj fyzických prejavov vnútornej nepohody. Ale ako sa s tým vysporiadať správne? A kto je vlastne na vine, naše prvé vzory alebo spoločnosť, ktorá ich vyprodukovala?
Takže kto za to môže?
Gabor Maté, kanadský lekár špecializujúci sa na liečbu závislostí, je presvedčený o druhom z ponúkaných variantov. Podľa neho nemôžeme hádzať všetku vinu len na rodinu a školu. Veľa dramatických udalostí znášame zle aj vďaka tomu, že spoločnosť, v ktorej žijeme, dostatočne nepodporuje v rodičoch a učiteľoch nutnosť pestovať v deťoch základnú ľudskú potrebu prepojenia tela a mysle. A deti sú tak už od mala odosobnené. Alebo jednoduchšie, cítia sa vo svete tak trochu stratené a akýkoľvek zážitok vymykajúci sa štandardu je pre nich ťažké spracovať a vyhodnotiť.
Maté usudzuje, že vyrastanie v takejto spoločnosti má potom dosť zásadný vplyv na tvorbu traumy. Traumy nie sú zlé udalosti, ktoré sa nám stanú. Tie sú „len“ traumatizujúce. Trauma je následné oddelenie emócií od tela. Je to vlastne pre telo taká obrana. Vyhodnotí si, že je príliš nebezpečné a bolestivé prijať takú emóciu a radšej sa “odpojí”, aby prežilo. Lenže v tomto odpojenom stave nie je pre myseľ možný žiaden ďalší vývoj.
Keby ste sa celý život báli, že vás za ďalším rohom prepadnú, na úvahy nad zmyslom života vám asi veľmi času a chuti neostane.
Kupuj veci, sú dobré
Podľa Matého náš politický a sociálny systém je pre zdravý emocionálny rozvoj dosť nepriateľský a tým nás robí tak zraniteľnými v ťažkých chvíľach:
“Máme množstvo skvelých výskumov o tom, čo traumy sú a ako pôsobia na naše telo i psychiku. Máme množstvo ďalších výskumov ohľadom liečenia traumy a prevencie, či ako sa jej vyhnúť. Ale stále nevieme všetky tieto vedomosti aplikovať do života. V kapitalistickej spoločnosti to ide ťažko, pretože zámerom kapitalizmu je oddeliť myseľ od tela. Ľudia sú braní len ako tovar. Na ľuďoch záleží len pokým produkujú, konzumujú alebo niečo vlastnia. Pokiaľ nerobíte ani jedno, spoločnosti na vás nezáleží.”
Čo teda máme robiť, aby naša duša rozkvitala a žilo sa nám lepšie? Aby sme sa v tomto posunuli, musíme vytvoriť spoločnosť, ktorá bude ochotná zmeniť názory na výchovu a vzdelávanie našich detí. Pretože správne namotivovaný mozog bude zvedavý sám od seba a bude chcieť všetko vedieť a zistiť sám, miesto toho, aby ho k tomu musel niekto nútiť. Také deti bude potom omnoho jednoduchšie učiť. Ale u rozrušených a odcudzených detí, ktorých emočné potreby neboli naplnené, je o dosť ťažšie presvedčiť ich mozog, aby sa snažil prijímať fakty preto, že im niekto tvrdí, že je to pre ne dôležité.
Keď sa mozog zabudne smiať
Doktor Maté vo svojej práci skúma súvislosti nepríjemných zážitkov so vznikom závislostí a iných negatívnych stavov. Podľa neho prvých päť rokov nášho života (vrátane času, ktorý strávime ešte u matky v maternici) rozhoduje o tom, aký sklon k závislostiam budeme mať v dospelosti. Stres, nedostatok lásky a pocitu spolupatričnosti, to všetko zhoršuje našu schopnosť znášať ťažké životné situácie. Ale nielen to, znižuje dokonca našu schopnosť správne spracovať endorfíny a dopamín – chemické látky, vďaka ktorým pociťujeme pocity šťastia a pohody.
Takto oslabeným ľuďom chýbajú receptory k prijímaniu týchto podnetov a sú preto háklivejší k vytvoreniu si závislostí na látkach, ktoré by im stimulujúce pocity aspoň čiastočne nahradili.
Drogy sú potom pre ne možnou náhradou látok, ktoré ich vlastné telo nedovolí správne prijať. Samozrejme, nemusí sa jednať len o návykové látky, závislosť si môžete vytvoriť v podstate na čomkoľvek a bude vám prinášať podobné pocity. Hráči automatov zažívajú podobné euforické stavy bez toho, aby požili akúkoľvek chemickú látku.
My ľudia máme totiž silnú potrebu zblíženia a vytvárania vzťahov. Pramení z toho náš pocit uspokojenia. A keď túto potrebu nezvládneme uspokojiť prirodzeným spôsobom, siahneme po náhradách. Opakom závislosti nie je triezvosť, ale zblíženie. So sebou a s ľuďmi v našom okolí.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Neviditeľná závislosť. Spotreba liekov proti bolesti stále rastie
