Montyho som osobne stretla v roku 2004 na jeho európskom turné, natáčala som s ním vtedy reportáž do relácie Střepiny pre televíziu Nova. Monty je kúzelník. Typický americký kovboj. Krotí nielen kone britskej kráľovnej, ale i väzňov či decká z polepšovne. Tiež lieči dostihové kone s klaustrofóbiou, ktoré nechcú vliezť do štartovacieho boxu alebo prívesu za autom, aby vôbec dorazili na preteky. To všetko sa naučil ako chlapec, kedy utekal pred násilníckym otcom do divočiny a tam pozoroval mustangy. Naučil sa, ako spolu hovoria, a tú reč začal používať. Nielen na kone, ale i na ľudí. A funguje mu to.
Už Montyho otec chytal divoké kone pre rodeo, krotil ich a predával. Lenže ten ešte používal „klasickú” metódu rančerov – násilie. Dával koňom vrecia cez hlavu, zväzoval im nohy, nechal ich biť, týrať, lámať. To isté robil aj svojmu synovi.
Keď bolo Montymu desať, mal už 72 zlomenín.
Monty tak veľmi dobre vedel, že keď je niekto zlomený, nie je to dobrý štart. Že mu ostanú nezahojené rany, a to nie je vôbec reč o tých fyzických. Otca sa bál a začal utekať do divočiny. Trávil tam celé týždne. Len s divokými mustangami.
Roberts sa narodil v americkom Salinase v roku 1935. V 40. a 50. rokoch bolo lovenie mustangov bežnou obživou, a tak Montyho napadlo skúsiť to tiež. Avšak nechcel kone týrať ako jeho otec. Chcel im rozumieť a byť ich kamarát. Keď ležal vo vysokej tráve a pozoroval divoké mustangy, všímal si ako to v stáde funguje.
Dominantná kobyla a jej reč tela
Stádu velí vždy jedna dominantná kobyla. V každom stáde je potom jeden dospelý žrebec, tí ostatní, keď dorastajú musia z kola von. Pokiaľ nechcú odísť, musia podstúpiť súboj, a keď zvíťazia, preberajú povinnosti pôvodného žrebca, ktorý musí zo stáda odísť. Žrebci ale majú len pár úloh – strážia stádo, chránia ho, rozširujú jeho rady.
Monty vypozoroval, že vodcovské kobyly nehryzú, nekopú, ale že napríklad na vyhnanie mladého žrebca, ktorý už im prerastá cez hlavu, stačí, keď si k nemu kobyla stúpne bokom alebo dokonca chrbtom a prestane sa na neho pozerať. Na to začne mladý žrebec prosiť o zľutovanie, dá hlavu až k zemi a cvaká hubou, čo je gesto poníženia. Keď sa kobyla nehne, znamená to ortieľ smrti. Žrebec musí odísť. Keď sa k nemu otočí čelom, je to gesto uzmierenia a aktuálneho mieru.
Metóda Join-Up alebo napojenie
To bol základ pre metódu, ktorú Monty neskôr nazval Join-Up (napojenie) a jazyk Equus. Čiže niečo ako „konský jazyk”. Mladý Monty začal s koňmi hovoriť svojim telom – robil rovnaké veci akými stádu velí hlavná kobyla. A kone ho poslúchali. Aj tie divoké. Veď to bol ich jazyk a ten malý chlapec ním vedel hovoriť.
Pre krotenie divokých koní bolo ale potrebné pochopiť ešte niečo ďalšie. Útek ako nevyhnutnú potrebu. Monty vypozoroval, ako dlho beží divoký kôň, než sa ukľudní. Tiež si všimol, že kone ľakajú obdĺžnikové ohrady a jazdiarne, že sa tam intuitívne hneď bežia schovať do rohu. Sám si preto vyrobil malú okrúhlu ohradu obohnanú drevenými trámami dookola tak, že nebolo vidieť von. Tak sa kone cítili kľudnejšie.
Keď potom na lonži (popruh vedúci od ruky vodiča až k ohlávke, ktorú má kôň nasadenú na hlave – pozn. red.) kôň ubehol dookola potrebné desiatky metrov, vždy urobil to isté. Ukľudnil sa, a akonáhle k nemu Monty staval správne telo a hral tak dominantnú kobylu, ktorá sa nehnevá a prijíma ho nazad do stáda, zareagoval rovnako ako mladí žrebci, ktorí unikli vyhnaniu do divočiny – sklonil hlavu nozdrami k zemi a cvakal hubou. Ponížené gesto, že počúva a vie.
V tú chvíľu mal Monty napoly vyhraté.
Kôň mu načúval, veril mu, hovoril rovnakým jazykom. Ako to funguje, som videla na vlastné oči pri našom stretnutí. Mal vtedy európske turné a v ostravskej ČEZ aréne celý večer predvádzal, ako sa vďaka jeho metóde dá pracovať s narušenými koňmi. S takými zvieratami, ktoré majú rôzne neurózy, boja sa malých priestorov, sedla, sú zlé na ľudí alebo naopak úplne vystrašené alebo sú len mladé a ešte na nich nik nejazdil. Behom krátkeho času Monty ukázal celú škálu toho, čo jeho zázračná metóda dokáže.
Nebyť britskej kráľovnej, po Montym by neštekol ani pes
Lenže v tej dobe sa mu všetci naokolo smiali. V prvom rade jeho otec. Keď sledoval syna, ako vo vysokej, latami obitej kruhovej ohrade s koňmi tancuje, krútil len hlavou a nebral synove pokusy vážne.
Až keď dostal Monty pozvánku do Windsoru, aby svoju metódu predviedol pred zrakmi britskej kráľovnej, svet si ho všimol. To už mal však 53 rokov. Písal sa rok 1989 a pozvanie mu zmenilo život. Kráľovna Alžbeta II. z neho bola nadšená, sama začala jeho služby ihneď využívať a od tej doby je Monty na roztrhanie. S kráľovnou sa priatelí dodnes.
Čo platí na kone, platí i na malé deti
Pri svojom ostravskom predstavení pracoval s kobylkou trpiacou klaustrofóbiou. Pre majiteľa to bol veľký problém, pretože s ňou potreboval jazdiť na súťaže a ona odmietala nastúpiť do pristaveného vozíka. Trvalo im to i celé hodiny, než ju tam dostali, zranila sa pri tom ona i ľudia okolo, niekedy dokonca musela na preteky po svojich a cesta ju tak vyčerpala, že na pretekoch úplne prepadla.
A Monty? Za 20 minút ju bez problémov dostal do vozíka. Hovoril, že sa to musí robiť ako s deťmi.
Keď dieťa pochopí, do čoho ho tlačíte, nikdy ho k tomu nedonútite.
V aréne stál vozík na kone, od jeho otvorených dverí viedli do bokov ochranné ploty, aby kôň nemohol utiecť do strán, a pred týmto priechodom v tvare „V” stál Monty s kobylkou.
Ona bola čelom k vozíku, Monty chrbtom. Držal kobylu za uzdu, a kedykoľvek urobila krok vpred, prinútil ju cúvať. Pri tom hovoril do mikrofónu, ktorý mal na hlave: „ Ty by si tam chcela? Ale nie, ešte nie, to by si musela chcieť omnoho viac, kráska.” Takto sa s ňou rozprával a vždy keď urobila krok vpred, donútil ju urobiť niekoľko krokov nazad. O 20 minút ho do vozíka skoro vtlačila.
Pár minút potom som bola vonku tiež pri tom, ako rovnakú kobylu majitelia nakladajú pri odjazde. Zase sa s ňou poriadne trápili. Zariekač koní má zjavne nejakú magickú silu.
Veľký skromný sympaťák
Keď som s Montym hovorila, skoro som ani nedýchala. Cítila som posvätnú úctu. Sama jazdím na koňoch od desiatich rokov a pre koniarov je skoro ako poloboh. Monty bol strašne milý chlap, silný, pritom nežný, s úsmevom na perách, pred rozhovorom (naviac v angličtine) som sa skoro triasla, ako to zvládnem, ale pôsobil na mňa nesmierne ukľudňujúcim dojmom.
Žiaden frajer, kovboj, čo krotí kone Kráľovne Anglicka. Naopak.
Veľký a skromný sympaťák, s ktorým je vám proste dobre. Úplne som chápala kone, že si od neho nechajú dohovoriť.
A nielen kone. Monty obieha polepšovne a väzenia a rozpráva sa s väzňami či problémovou mládežou. Sám poznal to, čo často i oni – násilie v rodine, nešťastné detstvo, zlú výchovu. Vie teda, o čom hovorí. V Ostrave som bola pri tom, keď navštívil deti z detského domova. Na začiatku boli sebavedomé, drzé, vysmiate, on si ich ale behom pár minút skrotil tak, že mu zobali z ruky. Najväčšieho drsňáka posadil vedľa seba, objal ho okolo pliec a hovoril mu, ako mu rozumie, že chápe, že chce žiariť, byť za drsňáka, zaujať. Chalan za chvíľku ani nedýchal.
Na svojom ranči Flag Is Up Monty nežije sám, adoptoval kopec detí a umožnil im začať odznova. V kľude a bez problémov. Celým svojim životom dokazuje, že násilie nie je cesta. Nie je to dobré riešenie ani pre ľudí ani pre zvieratá.
Montyho skúsenosti využívajú veľké firmy i CIA
Skúsenosti z práce s koňmi zrkadlí do nekonfliktných vzťahov medzi ľuďmi. Nielen v detských domovoch či väzniciach, ale i vo firmách. Siahlo po ňom už 250 firiem od IBM cez Disney, Minoltu až po Volkswagen. Pomáhal i CIA pri výskume detektoru lži.
Podľa jeho života bol dokonca natočený film Zariekač koní, ktorý režíroval Robert Redford, ktorý zároveň vystupoval v hlavnej úlohe.
Monty ten film však nemá rád.
Redford sa s ním stretol a chcel spolupracovať, avšak ukázalo sa, že metódu Join-Up úplne nepochopil a neskôr vo filme nectil.
Sú v ňom preto nezmyselné scény, pri ktorých zariekač koňom ubližuje, miesto aby im nenásilne pomáhal. Hlavnú líniu príbehu tvorí liečba koňa, ktorý bol pri autonehode zrazený autom, je divoký, neverí ľuďom a má byť utratený. Filmový zariekač ho nakoniec privedie nazad, ale podivne. Trebárs na neho stúpa, keď ho donúti ľahnúť si na zem. Miesto napojenia tak ide skôr o zlomenie.
Oproti tomu Montyho „kúzelný tanec človeka s koňom”, ako o jeho metóde písala tlač, si vtedy v Ostrave vyslúžil obrovské ovácie do posledného miestečka zaplnenej haly a rovnaké to bolo i v priebehu celého turné, ktoré videlo niekoľko stoviek tisíc divákov.
#Alice Kavková
