Už desiatky rokov pracuješ ako psychoterapeut. Čo vlastne robíš?
Existuje veľké množstvo rôznych psychoterapeutických škôl, ktoré sa domnievajú, že práve ich prístup je ten správny. Ja vychádzam z prístupu pána, ktorý sa volá Milton Erickson. Jeho základným tvrdením bolo, že každý klient potrebuje špecializovanú psychoterapiu: „To, čo fungovalo u človeka A, nebude fungovať u človeka B.“
Snažím sa preto zoznámiť s príbehom človeka, ktorý za mnou prichádza, zoznámiť sa s jeho konceptom a vnímaním reality, v ktorej majú títo ľudia problémy. Základným princípom je to, či je to jednotlivec, alebo trebárs rodina. Aby sa naučili a zistili, že existujú aj iné názory na život, na to, čomu hovoríme realita. Predtým, než mali nejaké problémy.
Veľmi sa spolieham na to, čomu sa hovorí naratívne prístupy: ide o príbehy a ich opätovné prerozprávanie. A o hypnózu, ktorá je o otváraní vnútorného potenciálu človeka, zmenu uhla pohľadu, aby mohli vyjsť zo slepej uličky a vyraziť trochu inou cestou.
Mohol by si vysvetliť, ako to súvisí napríklad s depresiou?
Ľudia netrpia depresiou, ľudia sú smutní. Napríklad tiež smutní a unavení, bez sily niečo robiť. A ľudia nie sú smutní preto, že majú v hlave málo serotonínu, ale kvôli okolnostiam, v ktorých žijú. Nie je to duševná choroba – ale choroba medziľudských vzťahov. Ako ľudia spolu žijú, čo sa deje v ich životoch, ako sa odvíjajú ich príbehy. Samozrejme, kvôli mnohým okolnostiam môžeme byť veľmi smutní. V terapii je potom podľa môjho názoru najlepšie pracovať s tou sieťou vzťahov, v ktorej sa človek nachádza – a premeniť ich.
Veľmi ťažké duševné starosti zriedka súvisia len s tým, čo sa u nejakého jednotlivca deje v jednej generácii. Obyčajne je to záležitosťou dvoch – troch generácií späť.
Duševné poruchy sú ale kľúčovou témou psychiatrie a psychológie. Čo tým myslíš, že depresia alebo duševná choroba vlastne neexistujú?
Moja formulácia, že neexistuje depresia a neexistuje duševná choroba, je krátkodobá a provokatívna. Zámerne. Smeruje k tomu, že keď niekto duševne trpí, nie je to záležitosťou toho individuálneho človeka a pokazeného “chemizmu” v jeho mozgu. Je to vecou pokazených medziľudských vzťahov. Ide potom o úplne iný prístup.
Či je kľúčovou témou psychiatria, je dôsledkom veľkého až nekonečného omylu, že duševné starosti sú primárnym dôsledkom nejakých chemických zmien v mozgu. Mám knižku, ktorá sa volá „Ako sa duša stala telom“. Pre podrobnosti tu nie je miesto, ale je to jeden z najväčších omylov medicíny v histórii. A je to omyl, ktorý poškodil nevyčísliteľný počet ľudí a rodín. Že sú kľúčovou témou psychológie súvisí s tým, že psychológia vo svojom vývoji mala – a myslím, že stále má – veľký komplex menejcennosti. Bola a najskôr stále je kritizovaná z pozície prírodných vied ako neexaktná a teda nevedecká. A tak sa priklonila k medicíne a povedzme k nejakým metódam výskumu, ktoré nie sú pre psychológiu v skutočnosti vôbec použiteľné.
Napríklad psychologické testy nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a to musí pripustiť ktokoľvek, kto vie metodologicky a kriticky myslieť.
Čo sa týka nemedicínskych modelov, dnes sa vo svete veľa hovorí – a tiež pracuje – spôsobom, ktorý sa nazýva Otvorený dialóg (ako veľmi špecifická psychoterapeutická metóda, ktorá sa zaoberá mimoriadne dobrými výsledkami v najťažších duševných ťažkostiach). Jeho autor Jaakko Seikkula pracuje s ľuďmi s veľmi obtiažnymi psychickými ťažkosťami čisto psychoterapeuticky. Lieky jeho tím používa len veľmi krátku dobu u ľudí, ktorí sú v stave akútnej psychickej krízy napríklad veľmi agresívni. Čo najskôr ich ale vysadí a pracuje so sociálnym okolím tohto človeka, ktorý sa dostal do psychickej krízy.
Môžeš mi teda prosím priblížiť, ako presne mám chápať, že neexistuje depresia, ale iba smutní ľudia?
Medicínsky model učí, že z nejakého dôvodu človeku prestane fungovať mozog. V tom zmysle, že mu správne nefungujú takzvané neurotransmitery, čo sú chemické látky, ktoré v rámci mozgu prenášajú informácie. Dodnes ale nikto nepotvrdil, že ten nedostatok serotonínu spôsobuje to, čomu hovoríme depresia. Psychiatria potom človeka nadopuje liekmi bez toho, aby brala do úvahy duševný a sociálny kontext.
Duševné vzťahy a duševné problémy nie sú analogické tomu, keď človek dostane angínu, pretože má v tele nejakého streptokoka. Mozog je príliš zložitý orgán. Považujem za absolútne absurdné, aby psychiatria tvrdila, že jeden jediný neurotransmiter – ktorých je pritom v mozgu asi sto – je zodpovedný za to, že je človek v depresii alebo smutný. K tomu patrí skutočnosť, že lieky, ktorým sa hovorí antidepresíva, pomôžu málokomu. Naopak, mnohým ľuďom sa po antidepresívach zhorší stav. Je celkom ironické, že na príbalových letákoch antidepresív je napríklad napísané, že zvyšujú riziko samovrážd. To je predsa absurdné. Tiež sa veľa hovorilo o tom, že antidepresíva nevyvolávajú závislosť. No – a vyvolávajú.
Veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú antidepresíva vysadiť, s tým má veľké problémy a tiež sa to často nepodarí.
Kadiaľ potom vedie hranica medzi depresiou a angínou? Pokiaľ zle zaspávam, môže sa jednať o objektívny nález, napríklad nádor na mozgu, alebo aj o čisto psychickú záležitosť.
Ak sa bavíme o oblasti nejakého duševného utrpenia bez nádoru, bez nejakej preukázateľnej, hmatateľnej zmeny, ktorú môžeme vziať do ruky – čo pri psychických problémoch nejde – je to podľa toho, čo som čítal a zažil vo svojej praxi, záležitosťou poruchy medziľudských vzťahov. Nikdy to nie je záležitosť toho, že tento človek zlyhá. Nedá sa hovoriť o tom, že Peter Novák je duševne chorý. To sa nedá povedať! Peter Novák žije v nejakom kontexte, v nejakej sieti vzťahov, ktoré bohužiaľ – a to často prechádza niekoľko generácií – vedú k tomu, že Peter Novák zrazu nevie, čo so svojim životom.
Hovoril si, že u svojich klientov často pracuješ s hypnózou. Čo to hypnóza je?
Hypnóza je špecifický trans-stav, v ktorom môžu do fungovania organizmu začať zasahovať samoozdravné procesy. Najlepším príkladom samoliečiteľského procesu je placebo efekt, ktorý súčasná medicína považuje za niečo nelegitímne. Všetky lieky sú potom testované voči placebo efektu: merajú sa, či pri liečbe zafungovala účinná látka, alebo niečo iné. Čo je veľká škoda, pretože placebo je asi to najsilnejšie, čo máme v medicíne k dispozícií.
Čo presne sa deje v tele, to nikto nevie. Žiadny lekár by nemal poprieť, že organizmus má v sebe, cudzím slovom povedané, autosanačné mechanizmy. Telo má schopnosť sa uzdraviť. A hypnóza vie tie autosanačné mechanizmy spustiť: v tele začnú prebiehať procesy, ktoré ho liečia. Rovnako ako pri placebo efekte. Kedysi dávno som mal klientku, ktorá mala celý život na chodidlách bradavice – a kožní lekári jej ich desať rokov vypaľovali a rezali. Zhodou okolnosti som mal v tom čase seminár o tom, že práve bradavice sú jednou z najjednoduchších úloh pre hypnoterapiu, vďaka čomu ma oslovila. Prišla na prvé sedenie – kde som ani nič neurobil, čo súviselo s tými bradavicami, skôr som skúšal, ako reaguje na hypnózu. Keď prišla druhýkrát, bradavice boli preč – a viem, že už sa nikdy neobjavili, pretože som s ňou v kontakte.
Aké schopnosti teda ku svojej práci psychoterapeuta potrebuješ?
Je to veľmi dobrá otázka, na ktorú sa ale ťažko odpovedá. Jednak na to majú rôzne psychoterapeutické školy rôzny názor. Podľa môjho názoru je prvá, zásadná kompetencia – a bez tej nefunguje vôbec nič – že klient tomu terapeutovi musí začať dôverovať. Dôvera je obyčajne postavená na akceptovaní.
Je potrebné, aby klient mal zážitok, že je akceptovaný so všetkým. Že nie je hodnotený.
Také prijatie vôbec nie je jednoduché – ale nejde o šikovnosť, skôr o emočne postojovú kvalitu terapeuta. Čo nasleduje, je šikovnosť, techniky, ktoré ten terapeut má a vie. A vyberá zo širokej škály, nejakých možností niečo, čo vyhovuje práve tomu konkrétnemu klientovi.
A to vyberá ako?
Na základe poznania reality toho klienta: ako klient opisuje sám seba, ako popisuje svoje vzťahy, aký používa jazyk. Moderná psychoterapia je podľa môjho názoru veľmi zásadne postavená na jazyku – ten totiž vytvára našu realitu. Jeden z aktuálnych pohľadov na to, ako veci v našich životoch fungujú, sú postavené na tom, aký jazyk máme, ako ho nazývame, čo znamenajú naše významy pre každé slovo. Cieľom potom je zmeniť tento jazyk.
Ako by som ako klient mohol poznať, ktorý terapeut bude niečo také vedieť?
Prvá vec je dôvera, o ktorej som hovoril. Nemusí sa to udiať na prvom sedení, môže to chvíľku trvať. Ale klient musí mať pocit, že je akceptovaný: preto k tomu terapeutovi chodí. V priebehu terapie sa potom krok za krokom cíti lepšie. Keď sa nič nedeje, je to zlé.
Klient má podľa môjho názoru mať zážitok, že sa deje niečo dobré, pozitívne, že sa v niečom cíti lepšie, od jedného sedenia k druhému. Môže sa jednať aj o drobnosti, ktoré sa potom stavajú na seba krok za krokom: zmena pohľadu na svet, na vzťahy.
A ako by mal človek vôbec zistiť, že potrebuje terapeuta?
Pokiaľ človek – alebo jeho okolie – živorí, niečím trpí a chce sa toho zbaviť, potom hľadá niekoho, kto mu s tým pomôže.
Povedzme, že zle spím. Čo ma prirodzene obťažuje – ale namiesto psychoterapie môžem ísť napríklad do kníhkupectva. Iste by mi ponúkli aspoň desať knižiek s návodmi a radami.
Pokiaľ ti to pomôže….
Také knihy mi nepomôžu?
Pravdepodobne nie; niekedy možno istým spôsobom. Oblasť „psychična“ je nesmierne komplexná a individuálna. Môže sa preto stať, že si človek, ktorý má nejaké psychické problémy, prečíta knihu, ktorú ja považujem za úplný nezmysel – a ona mu skutočne pomôže. Vďaka Bohu za to! Nie som toho zástancom, ale stáva sa to – tak prečo nie.
Problém je v tom, že v oblastiach psychických a psychosomatických starostí o človeka sa nedá zovšeobecňovať. O ľuďoch nič neplatí všeobecne. Absolútne nič!
Keď hovoríme o rovine psychiky, vzťahov… Keď prehlásim, že každý človek má svoje odtlačky prstov, samozrejme je to platnosť generalizácie. V oblasti toho čo sa nám deje v duši, čo nás bolí, čo nás trápi, s čím si nevieme rady, či spíme, alebo nespíme, alebo sme depresívni, neexistuje zovšeobecnenie.
Existuje aj v psychologickej oblasti aspoň jedná všeobecná rada, ktorá by mohla byť poskytnutá každému?
Nie je to rada, ale životná filozofia: ži svoj život tak, ako ho chceš žiť ty – a neži život iných ľudí. Žijeme v kultúre, ktorá je do obrovskej miery postavená na tom, aby sme plnili očakávania okolia. Od chvíle, keď nasávame materské mlieko, nás učia: „musíš sa správať tak a tak, aby ťa okolie prijímalo, aby si bol úspešný. Musíš chodiť načas, nesmieš nosiť dlhé vlasy, nesmieš mať tetovania.“ Sú nám vštepované sociálne konvencie, ktoré ale vôbec nemusia rezonovať s tým, ako by sme chceli žiť.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Cítite sa ako škrečok v kolotoči? Tak z neho vystúpte!
