Časy sa menia a s nimi tiež taktika, ako na deti. Zatiaľčo generácia dnešných dospelých ešte zažila kľačanie na hrachu alebo zatváranie do komory, tí najmladší dnes vyrastajú často bez hraníc, v mene slobody a rešpektu. Na tom by samo o sebe nebolo nič zlé, keby to ich rodičia niekedy trochu nepreháňali.
Psychológovia proti liberálnej výchove vo všeobecnosti nič nemajú, len sa trochu hrozia momentálneho trendu, ktorý úplne vypúšťa hranice. Zhodujú sa totiž na tom, že najmä menšie deti potrebujú ku svojmu správnemu vývoju nielen bezpodmienečnú lásku rodičov, ale tiež pocit bezpečia a istoty. A tie im, čuduj sa svete, môžu poskytnúť práve rozumne nastavené mantinely.
Ja nie som mama, ja som vrtuľník
Ono sa to ale radí, keď dnešní rodičia, rovnako ako ich deti, žijú v nekonečnom informačnom šume, časovom tlaku na výkon a úspech. Určite aj vy poznáte niekoho, kto o svojich potomkoch hovorí zásadne vo vetách ako: „To naša Betka čítala už v štyroch rokoch… !” Alebo: „Náš Peťko ešte ani nechodí do školy, a už zlyžuje čiernu zjazdovku!” Viac než ambície však väčšina detí potrebuje kľud a pravidlá.
Čím menej majú mamy a otcovia na svoje deti času a energie, tým viac sa im snažia zaistiť pohodlný život a dokonalú budúcnosť.
Neustále okolo svojich – aj dospievajúcich – detí krúžia a snažia sa im zametať cestičku či ukazovať smer. V USA sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pre takých rodičov zaužíval pojem „helicopter parents”. K nám tento trend dorazil až po zamatovej revolúcii a s príchodom 21. storočia ešte zosilnel. Nemáte tiež niekedy nad hlavou vrtuľu?
No aj rodičia sú ale len ľudia a človek je tvor omylný. Má na to právo. Nech si babičky a dedkovia hovoria, čo chcú, za svoje deti zodpovedajú ich otcovia a mamy. Opýtali sme sa siedmich z nich, ktorým sa – zdanlivo – podarilo v džungli informácií natrafiť na tú správnu výchovnú cestičku. Aké sú ich tajné tipy? Možno sa vám niektorý bude hodiť.
1. Nikdy nečítajte knihy o výchove detí
Jedným z hlavných omylov svedomitých novopečených rodičov je posadnutosť populárno-náučnými knihami. Tí, ktorí ich majú na polici desiatky, by mohli rozprávať, že im toto čítanie nielenže neprinieslo očakávané rady, ako na výchovu, ale naopak im do duše vnieslo väčší zmätok.
„Keď sa mi narodil prvý syn, nakúpila som si veľa poučných knižiek,” pripúšťa maminka dvoch školákov Eliška Langová. „Lenže on bol tak špecifické dieťa, že som aj tak nemohla žiadne vyčítané múdrosti použiť a musela som sa časom a prostredníctvom chýb prepracovať ku žiadaným výsledkom sama. S druhým dieťaťom, ktoré je celkom iné, som sa zase všetko učila nanovo.”
Problém bude asi v tom, že dieťa nie je kuchynský robot, takže k nemu nedodávajú manuál.
Každý kojenec, batoľa, školák či pubertiak je originálny kúsok a je dobré si uvedomiť, že neexistuje žiaden univerzálny návod, ako s nimi naložiť. I známa detská psychologička, ktorá pôsobila v Nemecku, Jiřina Prekopová na problém preinformovanosti rodičov upozorňuje v mnohých svojich knihách a rozhovoroch. Je presvedčená, že nadmerný príliv rád a inštrukcií priemerného rodiča pripraví o prirodzené inštinkty, takže mu namiesto pomoci život skôr skomplikuje.
2. Nájdite spoločnú reč s partnerom
Veľa situácií, ktorým sa hovorí detská neposlušnosť, prichádza prekvapivo celkom z iných miest, než je nezbedníkova hlava. Jednou z najčastejších príčin býva nesúlad rodičov v otázkach výchovy. „Keď sme ešte nemali deti, mala som dojem, že si s manželom vo všetkom rozumieme,” hovorí Jana, ktorá nechcela uviesť svoje priezvisko. „Už pri narodení prvej dcéry sa ale ukázalo, že sme o tom mali hovoriť viac. Zásadne sme sa nedokázali na ničom zhodnúť. Ja som to brala, že je na ňu príliš prísny, on zase, že ju rozmaznávam.”
Ešte väčšie komplikácie nastali, keď o tri roky neskôr prišiel na svet braček. „Chvíľu to vyzeralo na rozvod,” spomína Jana. Všetko sa nakoniec podarilo vyriešiť vďaka rodinnej terapii, ktorú viedol psychológ. Rodičia si dokonca spísali niečo ako výchovný kódex a vďaka tomu, že sa im podarilo nájsť kompromis, dnes rodina funguje k všeobecnej spokojnosti.
3. Nastavte deťom hranice
Ako už bolo povedané, deti potrebujú hranice, v ktorých sa budú cítiť bezpečne. Pravidlá sú možno v očiach mnohých rodičov niečo, čo zaváňa drilom. Ale najmä citlivejšie deti ich uvítajú, pretože ich ukľudňuje, keď vedia, čo bude nasledovať. Pravidelné časy jedla a kúpania, doobedňajšej prechádzky, popoludňajší spánok… Maminke to môže prísť nudné, ale hlavne bábätká a batoľatá si budú „krochkať”. Rovnaké je to s hranicami. Tie by sme mali deťom vymedzovať nie preto, aby sme ich obmedzovali. Ale z toho dôvodu, že sme to práve my, kto má za úlohy im ukazovať svet a vysvetľovať, čo je správne a čo nie.
Len na nás je, ako tvrdo náš potomok na mantinely narazí – nemusí sa pritom cítiť ako hokejista na majstrovstvách sveta, ani chrániče potrebovať nebude.
„Naše deti sa nemôžu sťažovať na nejakú upätú výchovu, vždy ale dostali jasný signál, čo prehnali. Prekvapivo sa to u nás obišlo i bez fyzických trestov,” hovorí maminka troch detí Martina Kostková.
4. Buďte za všetkých okolností dôslední
Nejde však len o nastavenie pravidiel, ale tiež o ich dodržiavanie z oboch strán. Mnoho rodičov ich definuje, ale potom na ich kontrolu nemajú čas, chuť alebo energiu. Lenže to sa práve nevypláca.
„Myslím si, že nie je chyba dieťaťa, keď je nevychované, ale jeho rodičov,” uvažuje matka dvoch synov Lucia Koubová. „Pokiaľ nechcem, aby mi syn skákal po sedačke, špinil čokoládou steny a bohvie čo ešte, tak na tom trvám. A veľmi dôsledne.” Lucia dodáva, že po deťoch nevyžaduje, aby ju slepo poslúchali, zo svojich stanovísk ale nezľavuje. Pravidlá navyše s vekom synov mení. „Starší už chodí na gymnázium, s tým samozrejme často o veciach diskutujem. A napríklad nechám na ňom, kedy si svoju úlohu splní,” upresňuje. „Ani dnes by som to nerobila inak. Zo syna mi vyrástol cieľavedomý chalan s vlastným názorom.”
5. Keď niečo zakážete, ponúknite alternatívu
Odpojiť súčasné dieťa „od prístrojov” je niekedy nadľudský výkon. Tablety, chytré telefóny, počítače i herné konzoly sú v ich očiach nenahraditeľné a čas u nich plynie tisíckrát rýchlejšie než pri akejkoľvek inej činnosti.
Očakávať, že školák pokorne elektroniku vypne a začne sa venovať niečomu – z nášho pohľadu – zmysluplnejšiemu, je trošku naivné.
„U nás doma funguje metóda niečo za niečo. Dieťa samozrejme frfle, keď má vypnúť tablet, ale keď som zaviedol, že si namiesto toho zahráme stolovú hru alebo si pôjdeme zajazdiť na bicykli, nakoniec je vlastne rado,” prezrádza svoju taktiku Tomáš Malý, otec jedenásťročného školáka.
6. Nekupujte deťom veci, dajte im to najvzácnejšie
A tým je váš čas. Je to vlastne hrozne jednoduché a nič to nestojí. Spoločne strávené hodiny dávajú rodine tu správnu energiu, len je niekedy hrozne ťažké sa k tomu prepracovať. Vždy je tu totiž niečo, čo sa nedá odložiť a čo viac ponáhľa. Aj v pomerne nabitom dennom rozvrhu sa však dá nájsť nejaká rezerva.
„Kedysi som mala na ostatných i na seba neprimerané požiadavky,” priznáva maminka kojenca a školáka Alica Stejskalová. „Lenže mi potom neostal vôbec žiaden čas na deti. Keď neskôr začala staršia dcéra chodiť do školy, zaviedla som spoločné poobedia. Napíšeme si úlohy, rozprávame sa, hráme sa alebo spolu varíme. Tá menšia si ma užije cez deň, ale nebolo by to spravodlivé,” hovorí Alica. „Nemáme síce každý deň teplé večere a stále upratané, ale stojí to za to. Dcéra sa ukľudnila, nie je už ani tak žiarlivá na malú, je z nej parťáčka.”
7. Naučte sa ovládať svoje emócie
Hneváme sa na deti, že robia scény v obchode, že sa zlostia, hádžu vecami a všelijak inak vyvádzajú. Čudujeme sa, kde sa to v nich berie, ale málokto sa pritom pozrie sám na seba. Nie nadarmo sa hovorí, že detičky sú opičky. My dospelí ale už možno ani nevnímame vlastné emocionálne výlevy, prejavy hnevu alebo tendencie vyletieť pri nejakej malichernosti.
„Raz som stála v predsieni a strašne som kričala na našeho syna, že si veľmi pomaly zaväzuje topánky,” spomína Petra Bártová. „ A potom môj pohľad padol do zrkadla. Zhrozila som sa, ako dokážem byť kvôli takej maličkosti hnusná. Ani sa nedivím synovi, že sa rozplakal. Od tej doby oveľa viac kontrolujem svoje správanie. Však my si pri deťoch všímame každú neposlušnosť a sami sa koľkokrát správame úplne príšerne.” Petra si vraj vždy, keď na ňu ide nával zlosti, na túto chvíľu spomenie. Sama priznáva, že ani ona napätie vo vzduchu a emocionálne vypäté situácie nedobre znáša. Tak prečo by do nich mala dostávať svoje vlastné dieťa?
Skrátka a dobre, každý extrém je nezdravý. I vo výchove. Lenže čo nám je to platné, niektoré zákutia mysle si občas robia, čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa podrobne venovali na našej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch.
Prečítajte si tiež: Deti. Koniec zábavy alebo nový začiatok?
