Downhill chytil Zuzku Bielikovú okamžite. Síce hneď pri premiérovom zjazde popadala, ale adrenalínu na bicykli sa už nevzdala. A že to je koľkokrát dobrá divočina, o tom svedčí najlepšie to, ako na náš rozhovor prišla. Alebo skôr dokrívala. S barlami po operácii väzov a menisku. „Rodičia a partner sú radi, že teraz odo mňa majú minimálne na pol roka kľud. Nemusia sa cez víkendy báť, či sa im vrátim celá,” hovorí bikerka DH tímu ShockTherapy.
Dievčat, ktoré prepadli downhillu, na Slovensku a v Česku nie je veľa. Keď sa pozriete na ich facebookovú stránku DH girls, zistíte, že sú to naozaj drsňáčky, ktoré sa len tak niečoho nezľaknú.
Prečo akurát downhill?
Už ako dieťa som bola iná, nebavili ma normálne veci a hľadala som odlišnosti úplne vo všetkom, takže aj v športe. Začala som tým, že som si kúpila „pevňáka”, dirtový bicykel, s ktorým sa dá skákať a robiť rôzne triky. Lenže tri týždne po tom, čo som začala jazdiť, som otehotnela. Ako rýchlo som začala, tak rýchlo som skončila.
Kedy ste sa k jazdeniu zase vrátili?
Keď som mala dvadsaťosem. Zostala som sama so synom a počas víkendov, keď bol u svojho otca, som nemala čo robiť. Bývala som u rodičov v časti Prahy, kde je silná základňa bikerov, skamošila som sa s nimi a chcela si to vyskúšať. Našťastie jeden z nich mal dva bicykle, tak mi jeden požičal.
Bol downhill láska na prvý pohľad?
Áno. Prvýkrát som šla na Monínci, čo je malý kopec kúsok za Prahou. Hneď na prvej jazde som síce spadla, ale i tak ma to chytilo. Na začiatku jazdíte pomaličky, takže i keď sa dosť padá, nie je to také strašné.
Aj tak ale musí byť človek blázon, aby to pustil z kopca dole, nie?
Máme veľa chráničov a chodíme ako robokopovia… Ale popravde – asi to fakt nie je šport pre každého. To platí o chlapoch rovnako ako o dievčatách. Je dôležité mať v sebe dosť odvahy a zapálenia, ísť do rizika a prekonať sám seba. Počítať s tým, že spadnete, ale potom vstať, sadnúť na bicykel a pustiť sa do toho znova. Naplno, nebrzdiť, nenechať sa ovládnuť strachom.
A bojíte sa?
Možno to vyzerá, že nemáme strach, ale bojíme sa. Keď mám ísť prvýkrát nejaký kopec, tak sa modlím, aby som sa dostala v pohode dole. Vieme so strachom pracovať, prekonávať ho.
Ako?
Som radšej, keď nad jazdou vôbec nestihnem premýšľať. Proste vyjdem hore, vezmem si helmu a vyrazím. Čím viac sa tam hore začnem motať, tým horšie. Ale to je o tréningu. Počas pretekov pracujú nervy naplno, tam proste musím zjazdiť až dole, navyše čo najrýchlejšie. Takže si púšťam hudbu, s nikým sa veľmi nerozprávam, uzavriem sa do seba. Snažím sa na seba netlačiť a hovorím si: „Zídi to v pohode a budeš spokojná.“ Niekedy sa to podarí, niekedy nie. Najhoršia je jazda lanovkou hore, to sú dlhé minúty…
Čo je na downhille najťažšie?
Že tie kopce nie sú malé ani krátke. Je to dosť o kondičke. Zatiaľ čo na tréningu si dám len kúsok a keď toho mám plné zuby, tak si oddýchnem, na pretekoch sa to ide komplet a jediný priestor, kde si trochu vydýchnem, sú zatáčky, klopenky, v ktorých si na dve sekundy sadnem, ale potom musím zase na nohy.
Ako teda vyzerá príprava?
Je to síce sezónny šport, ale tréning by mal byť celoročný. V lete je to hlavne jazdenie, v zime potom posilňovňa. Dôležité je trénovať kondíciu, silu, výbušnosť i vytrvalosť, pretože musím vydržať ísť naplno päť minút. Rovnako podstatný je i strečing, skrátené svaly pri ovládaní bicykla ihneď človek spozná. K tomu veľa bikerov behá, pláva a tak. Ale na druhej strane poznám aj týpkov, čo to vôbec neriešia a ani, napríklad, nechodia do posilňovne.
A čo technika jazdy?
Tá hrá samozrejme najväčšiu rolu. Keď som sa do jazdenia zamilovala, šla som si kúpiť celoodpružený bicykel a všetci okolo mi hovorili: „Neblbni, kúp si pevňák a nauč sa najskôr jazdiť na ňom.” Presadila som si svoje, ale dnes viem, že to bola super rada. Celoodpružený bicykel odpustí veľa chýb, ale keď neviete, ako ten bicykel máte ovládať, ovláda on vás. K vylepšovaniu techniky slúžia pumptracky, ten najznámejší je v Prahe na Štvanici. Pokiaľ si myslíte, že na bubnoch a zatáčkách sa nič nenaučíte, ste na omyle – veľa ľudí trebárs nevie správne prejsť zatáčku tak, aby nabrali rýchlosť, miesto aby spomalili.
Navyše musíte vedieť padať…
Keď sa viete schúliť a nerozpleštíte sa ako žaba na kameň, je to určite lepšie. Avšak často už nič nevymyslíte a behom zlomku sekundy ležíte. Môžete sa maximálne pripraviť na to, že to bude bolieť. Alebo skúsiť zahodiť bicykel, čo vyžaduje tréning, pretože väčšina ľudí má tendenciu sa svojich miláčikov držať do poslednej chvíle. Potom je pád horší, pretože sa na zemi motajú aj s bicyklom.
Líši sa nejako chlapská a ženská jazda?
Veľa rozdielov nevidím. Chalani majú asi väčšiu odvahu skúšať cesty, ktoré by sme my na trati nevolili, ale keď už ich raz prejdú, tak do toho potom ideme tiež. A majú tiež menší problém s väčšími skokmi, baby sa k nim prepracúvajú dlhšie. Ale ako prvé ma napadlo niečo iné…
Povedzte.
Ženské na bicykli na rozdiel od chlapov vystrkujú zadky. Je to vidieť na prvý pohľad. Nie sme na to veľmi hrdé, ale je to asi záležitosť anatómie. Ideál je zbaviť sa toho a ísť nahrbená ako chlap. Aj keď je to dôvod, prečo niektorí chlapi za babami radi jazdia. Zvlášť keď sa im potom roztrhnú gate.
Čože?
To nie je nič zvláštne. Stačí sa škrtnúť o zadnú gumu pri prudkom zjazde alebo dopade. Znie to smiešne, ale sranda to nie je – dosť to bolí…
Koľko dievčat vlastne jazdí downhill?
Je nás málo. Pokiaľ sa nás na pretekoch zíde päť, je to super. Niekedy to nerobí dobrotu, niektorí chlapi ťažko predýchajú, keď ich porazíme. Ale väčšinou sú fajn a skôr si zo seba robia srandu.
Pribúda pretekáriek?
Trochu áno. Ale zároveň tiež odchádzajú, pretože zakladajú rodiny. S deckom je to potom psychicky náročnejšie. Je šťastie, že som nemala bicykel, keď som mala dvadsať, a do všetkého som šla po hlave. Dnes je mi tridsať, doma mám drobca a vďaka nemu i väčšie zábrany. Dávam na seba pozor a keď sa niečo necítim, nejdem do plného rizika. Pádom a zraneniam sa aj tak nevyhnete. Keď sa zídu bikeri, tak sa doťahujú, kde všade majú železo. Všetky dievčatá, čo pretekajú, už nejaký ten úraz za sebou majú.
A vy?
Mala som zlomenú ramennú kosť, potrhané väzy v ramene, nejaký ten otras mozgu, pomliaždené rameno a naposledy pretrhnuté väzy v kolene. A k tomu ešte miliarda modrín a odrenín.
Tak mi napadá, čo poviete synovi, keď bude chcieť downhill skúsiť?
Nechcem, aby jazdil downhill, ale nič mu zakazovať nebudem. Našťastie je skôr na futbal, ku ktorému ho vedie ako bývalý profík jeho dedo. Tam mu toho aspoň toľko nehrozí.
Ako je to s peniazmi?
Downhill stojí balík. Dobrý bicykel zoženiete od tritisíc eur, cena sa ale kľudne môže vyšplhať až na 6000 eur. Ochranná výbava je za ďalších 600 eur, ale keď chcete napríklad ultraľahkú helmu z karbónu, tak len za ňu dáte kľudne 450 eur. A potom trafíte kameň a môžete ju rovno vyhodiť. Ďalšia vec je spotrebný materiál, servis po sezóne, to sú ďalšie stovky eur.
Napriek tomu všetkému – keby chcel s downhillom niektom začať, čo by ste mu poradili?
Vždy hovorím, aby si ľudia hneď nekupovali bicykel, ale šli to najprv vyskúšať. V Česku je pár bikeparkov, kde sa dajú bajky požičať a ochutnať si pocit z jazdy. Uvidia, že downhill je trochu iné jazdenie a tiež že downhillové bicykle sú iné. Nedá sa s nimi poriadne jazdiť ani po rovine, nie to ešte do kopca, pretože sú ťažké a majú široké gumy s veľkými vzormi. Rozšľapať taký bicykel si vyžaduje veľkú dávku energie. Je to ako bojová loď, ktorá vás zvezie ťažkým terénom z kopca, ale na nič iné už veľmi nie je uspôsobená. Vďaka tomu ale zase odfiltruje aj veľké kamene alebo korene, takže ani v náročnejšom teréne to nie je žiadna „vétrieska”.
