Červený nos, úsmev od ucha k uchu, biely make-up a všadeprítomný smiech. Tak si asi každý predstavuje správneho klauna. Ale je taký klaun naozaj správny? Coulrofobik by rozhodne krútil hlavou. Stačí mu ukázať fotku počmáraného baviča a tep mu vyletí až k orbitu. Čo vôbec stojí za fóbiou z klaunov?
K šialenstvu stačí občas naozaj málo. Svoje o tom vedia ľudia trpiaci coulrofóbiou. Čo to znamená? Zjednodušene paniku z klaunov. Nepleťte si to ale s normálnym strachom, ktorý prežívate pri pozeraní hororov. Vysoký tep, studený pot, stiahnuté hrdlo, bolesť na hrudi, neovládateľný tras, točenie hlavy. Coulrofobik v prítomnosti akéhokoľvek klauna, napríklad len na obrázku, prichádza o rozum. Doslova a do písmena. Závažné prípady dokonca vnímajú len kombináciu klasických klaunských farieb ako blížiace sa nebezpečenstvo z pekelného cirkusu. Ako je ale možné, že vtipná postavička snažiaca sa pobaviť deti stojí za tak vážnou poruchou?
Slzy za veselou maskou
Za koreňmi problému sa musíme vybrať do stredoveku. Každý správny panovník mal na dvore blázna. Niekedy šlo o múdreho radcu, inokedy zase o blázna, ktorý slúžil len k pobaveniu. Obidvaja mali jedno spoločné. Mohli si hovoriť, čo chceli.
Pokiaľ existovalo nejaké tabu, šašovia ho vždy prelomili.
Preto ľuďom v ich blízkosti nebývalo často príliš dobre. Nikdy nevedeli, či sa nestanú terčom spoločenského zahanbenia. Táto predstava sa postupne preniesla do literatúry a žila si svoj vlastný život.
Najväčší z pierotov
V priebehu dejín sa obraz samozrejme menil. Prvý výrazný miľník v zmene vnímania postavy ako neškodného blázna prišiel s menami Joseph Grimaldi a Jean Gaspard Deburau. Na prelome 18. a 19. storočia sa rozmohla cirkusová zábava. Obaja vyššie zmieňení páni patrili k zabávačskej špičke. Grimaldi pôsobil v Anglicku a Deburau vo Francúzsku. Spájala ich jedna vec. Nešťastný život. Napriek tomu, že dokázali zabaviť publikum od detí až po starčekov, v súkromí trpeli ťažkými depresiami. Grimaldi v priebehu života prichádzal postupne o všetkých členov svojej rodiny a následne sa utopil v alkohole. Deburau, rodák z českého Kolína, mal od útleho veku problém s kritikou a trpel návalmi hnevu. Nakoniec sa neudržal na uzde.
Jedného dňa umlátil tyčou mladíka, ktorý sa mu posmieval na ulici.
Vraždiaci klaun
Tieto dva opačné pohľady na tváre inak pomaľované širokým úsmevom začali zasievať semienka strachu. Čo sa vlastne pod vrstvou make -upu skrýva? Nie je vždy šašo len jednou veľkou pretvárkou? Stále ale nebol zaznamenaný žiaden prípad psychickej poruchy. Prvý sa objavil až po druhom a najväčšom miľníku desu. Ten má meno John Wayne Gacy, narodený roku 1942 v USA. Už ako malý chlapec miloval klaunov. V dospelosti sa ním aj stal. Okrem bavenia detičiek na narodeninových oslavách trpel silnými sadistickými sklonmi. Vo voľnom čase zabíjal, ako len šlo. Kým ho polícia v roku 1978 odhalila a zatkla, zvládol znásilniť a usmrtiť 33 mladíkov. Jeho fotky v klaunskom prezlečení, spojené so správou o jednom z najväčších masových vrahov, otriasli celým svetom. V roku 1994 bol popravený.
Epidémia hrôzy
Všeobecné vnímanie klaunov sa vďaka nemu navždy zmenilo a s ním prišla coulrofóbia. Najviac postihnutých sa objavilo práve v USA, kde Gacyho besnenie prežívali najintenzívnejšie. Desivým príbehom maniakálneho klausa sa nechal inšpirovať náš tretí a posledný piliér fóbie. Stephen King. Ústredný záporák veľmi úspešnej knihy „To” nie je bezdôvodne vyobrazený ako klaun. King skrátka využil vzrastajúci strach vo svoj prospech. Ešte väčšiu hrôzu nahnalo filmové spracovanie z roku 1990. Mladiství nedokázali odolať filmu prístupnému až od 18 rokov a pekne to oľutovali. Mnohí si vďaka tomu vypestovali fóbiu, s ktorou možno len ťažko súperiť.
Liek neexistuje!
Psychológovia sa snažia bojovať s coulrofóbiou už nejaký ten piatok. Zatiaľ k najúčinnejším metódam liečby patria opakované konfrontácie pacientov s reálnymi klaunami. Týmto spôsobom sa ľudia dokážu ubrániť tým najväčším útokom paniky. Ale zbaviť sa fóbie úplne? To nejde. Doktori to pripisujú prirodzenej ľudskej podozrievavosti voči čomukoľvek zamaskovanému. V štúdiách sa často stretávame i so Sigmundom Freudom a jeho teóriou „znepokojivej cudzoty”. Predstavte si robota v ľudskej koži, ktorý sa snaží strašne napodobniť chovanie človeka, až to v drobných detailoch nie je prirodzené. Presne o tom je reč. Klauni v podstate zastávajú rolu neustále neprirodzene veselej povahy a to je pre našu myseľ automaticky podozrivé.
I keď má táto fóbia reálne kultúrne základy, je dosť možné, že ide o dočasné pobláznenie. Celé to pravdepodobne záleží na tom, či sa v budúcnosti vyplavia ďalšie hrôzostrašné príbehy spojené s červenou parochňou a červeným nosom. Lenže to všetko tiež môže byť začiatkom desov zo šašov, ktorý sa potiahne s ľudstvom až do jeho konca!
