Doba už je skrátka taká. Zážitková. Keď sme sa s partiou kamošiek rozhodli, že by nebolo od veci osviežiť si pravidlá prvej pomoci, hľadali sme ako. Voľba nakoniec padla na organizáciu ZDrSEM a jej jednodenný zážitkový kurz. A všetky sme sa divili, v koľkých mýtoch ohľadne život ohrozujúcich situácií ideme. Chcete vedieť, prečo nepreceňovať možné poranenie chrbtice a nevyťahovať zapadnutý jazyk?
A prečo sa učiť prvú pomoc zážitkom? Filip, bývalý psovod a záchranár, jeden z našich dnešných lektorov, vysvetľuje: „Pri teórii všetci kývnu a rozumejú, v realite si potom spomeniete len ťažko. Avšak, keď si niečo vyskúšate rukami, ako pri simulácii závažného úrazu, dostanete to i s tým stresom a lepšie vám to utkvie v pamäti.” Kurzy ako je tento, organizuje občianske združenie ZDrSEM pre laikov i odbornú verejnosť od roku 1996. A majú vyskúšané, že pokiaľ raz vyťahujete zakrvácanú a stonajúcu osobu z pomačkaného auta, nikdy na to nezabudnete. A je jedno, že to bolo len akože.
Mamííí, otec je mŕtvy!
Nás samozrejme (našťastie) dopravná nehoda nečaká, náš kurz sa volá ZDrSEM MAMA a ide v ňom hlavne o nácvik prvej pomoci deťom (čo sa častokrát prelína s dospelými). A odohrávať sa bude v priestrannom fotoateliéri na pražských Vinohradoch. Je sobota a za tri minúty deväť tam dobieham i ja a zdravím sa ďalším trinástim účastniciam a jednému účastníkovi kurzu. Po počiatočnom zmätku sa všetci usádzame do kolečka a naša nasledujúca debata o tom, aké má kto skúsenosti so “ zachraňovaním” len potvrdzuje Filipove úvodné slová : nikto z nás si nepamätá nič úplne presne.
Mirka dáva k dobru historku o tom, že keď jej otec omdlel v kúpelni, usúdila, že umrel a začala plakať. Čo ževraj privolalo mamu, ktorá zareagovala úplne rovnako. Vyzerá to, že sme supermateriál.
Žena v bezvedomí
Dominika, zdravotná sestra a naša druhá dnešná lektorka nás ešte pred výkopom upozorní, že aj keď je viac než vhodné, aby sme sa vžili do rolí, záchranku voláme len “akože” a tiež masáž srdca na človeku, ktorý dýcha, len naznačujeme. Masáž srdca? Viem to vôbec? Cítim, ako sa atmosféra zahusťuje a všetci sa trochu vtláčame do stoličiek. Načo nás Lucka, posledná z trojice lektorov a študentka medicíny, delí na dve skupiny a prichádza na radu prvá simulácia s pracovným názvom Žena v bezvedomí.
Cirkus Zachránim ťa
Polovica z nás sa poukladá “do bezvedomia” rôzne po ateliéri na podlahu s kvapkou falošnej krvi pri nose a tá druhá polka vyráža zachraňovať. „Natália, počuješ ma?”, cukajú mi síce trochu kútiky, keď sa nado mnou skláňa Bára, ale nakoniec sa mi darí ako tak udržať poker face so zavretými očami. Počujem, ako o kúsok ďalej Líza nahlas uvažuje o tom, či má “svojej” pacientke nasypať k nosu čierne korenie a Pavol pri volaní záchranky motá piate cez deviate. Bára mi prikladá ruku na hruď a zakláňa hlavu, kontroluje moje dýchanie a potom akože volá 112. Čo je teda správne 112 alebo 155, rozmýšľam. Z vedľajšej miestnosti sa ozýva volanie : „ Radka, Radka, čo sa ti stalo?” Naše zmätené pokusy o záchranu kamarátiek pozorujú orlím zrakom zdravotníci a potom Dominika celý ten cirkus odpíska. Utierame (alebo skôr rozmažeme si po tvári) krv a ideme to rozobrať. A prvé z veľkých prekvapení dňa je tu. Volá sa zapadnutý jazyk.
V ústach sa nebabre!
Objavujem totiž, že problém nazvaný zapadnutý jazyk nie je nutné riešiť babraním sa v ústnej dutine človeka, ktorý je v bezvedomí. Že to vlastne ani nie je vhodné. „Stačí len poriadne zakloniť hlavu,” ukazuje názorne Lucka.
Skúšame si a zisťujeme, že to funguje a ten záklon je fakt hlboký. „ Takže sa toho nebojte a tú hlavu tam musíte stále držať,” povzbudzuje nás. Spomínam, koľko omdleným, čo som kedy v živote videla, podkladali hlavu alebo ich hneď, bez kontroly dychu, ukladali do stabilizovanej polohy. A keď si uvedomím, čo takýto manéver vlastne urobí s dýchacou trubicou, trochu ma zamrazí. „ Druhú ruku položíte na rozhranie hrudníka a brucha a kontrolujete po dobu 10 sekúnd, či dýcha. Za tú dobu by sa mal pacient aspoň dvakrát nadýchnuť.” Ďalší postup sa odvíja práve od toho. „ Pokiaľ dýcha, volám záchranku. Pokiaľ nie, volám ju tiež a resuscitujem,” hovorí Lucka s úsmevom od ucha k uchu, akoby o nič nešlo. A potom ponúka jednoduchú metodiku, ako postupovať v situácii, ktorú sme práve vyskúšali nanečisto.
Tri kroky ZDrSEMu
3 R – Postup prvej pomoci
ROZHLIADNI SA
Dominika nám kladie na srdce, že skôr než sa k niekomu na ulici bezhlavo vrhnete a začnete ho zachraňovať, je potrebné sa zamyslieť, či tým neohrozíte seba i postihnutého ešte viac. Napríklad tým, že k nemu pobežíte a zrazí vás auto. „Dajte si 10 sekúnd na vyhodnotenie rizika,” hovorí Filip a dodáva, že každý druhý človek, ktorý sa utopí, zomrie práve preto, že chcel niekomu pomôcť a zle vyhodnotil situáciu! „Tiež myslite na to, že nebezpečím môže byť aj sám pacient a chráňte sa pred cudzou krvou,” upozorňuje.
REAGUJ
Tri veci, ktoré je potrebné u pacienta skontrolovať: vedomie, dýchanie a masívne krvácanie. „Podľa toho či leží pod rebríkom alebo pod bicyklom, môžete vydedukovať, čo sa stalo, a či je tu nejaké riziko poranenia chrbtice,” upresňuje Filip. Prípadné krvácanie je potrebné zastaviť a pokiaľ postihnutý nedýcha, tak resuscitovať. A samozrejme volať záchranku.
Ďalší postup: Resuscituj, sleduj dýchanie, drž krvácanie a čakaj na záchranku. V skratke.
ROZMÝŠĽAJ
Pokiaľ s nami pacient komunikuje a masívne nekrváca, máme trochu viac času na rozmyslenie ďalšieho postupu. To však neznamená, že nemôže ísť o závážný stav. Naši lektori nám dôrazne kládli na srdce, aby sme v akútnych prípadoch nevláčili postihnutého električkou či autom do nemocnice, ale vždy volali záchranku. „ Je na nich, ako situáciu vyhodnotia, berte do úvahy, že sa dostanete do zápchy, čokoľvek sa po ceste stane, môže byť osudné,” vravia.
Nebáť sa na neho siahnuť
Dostávame sa tiež k tomu, že strašiak menom poranená miecha sa často zveličuje. „Rizikové sú hlavne také pády, keď spadnete z výšky vašich vlastných ramien a viac. Samozrejme s nikým nehýbeme zbytočne, ale väčšina ľudí si pri páde miechu neporaní,” vysvetľuje. A hovorí o zbytočnej smrti chlapca, ktorý sa vyrúbal pri skejtovaní, udrel sa do hlavy a upadol do bezvedomia.
„Z električkovej zastávky to videlo veľa ľudí a hneď volali záchranku. Bohužial sa ho všetci tak báli vôbec dotknúť, že než prišla záchranka, utopil sa, pretože ležal hlavou v kaluži. Absolútne zbytočne,” hovorí a z tónu hlasu je poznať, ako veľmi ho takéto osudové chyby štvú. Ani nám nerobí predstava toho, aká malá chyba stačí, aby vyhasol život, príliš dobre. A je to na nás asi vidieť, pretože Dominika smeruje rozhovor inam. K lepším správam.
Rôzne cesty k rýchlej pomoci
„Existuje asi mesiac a funguje super,” predstavuje nadšene smartphonovú aplikáciu Záchranka. Tú si stiahnete a pokiaľ sa ocitnete v život ohrozujúcej situácii, proste stlačíte núdzové tlačítko na displeji. Spustí sa tak vytáčanie linky 155 a súčasne sa z vášho mobilu odošle správa, ktorá obsahuje informácie o vašej aktuálnej polohe. Aplikácia zahŕňa i presné postupy prvej pomoci a návod na resuscitáciu. Čo je naozaj fajn správa.
A ako je to teda s tými telefónnymi číslami? Filip nám vysvetľuje, že zatiaľ čo 155 vytáča priamo záchranku, na čísle 112 sa dovoláte hasičom, ktorí vás aj tak presmerujú na 155. „112 má však tú výhodu, že ide volať aj z cudzieho zamknutého telefónu i bez SIM karty, cez akúkoľvek dostupnú sieť a jej operátori hovoria cudzími jazykmi,” dodáva.
A Dominika ešte prihadzuje informáciu o tom, že také tie kovové štítky, čo visia na stĺpoch verejného osvetlenia, vedia tiež zachraňovať.
Teda zatiaľ len v Prahe a niekoľkých ďalších mestách. Ako? Keď dispečingu záchranky, polície alebo hasičov nadiktujete toto číslo, sú schopní vás lokalizovať. Čo sa hodí, keď si zlomíte nohu uprostred podvečernej Stromovky alebo v polke cesty na Petřín, o dosť viac, než popisovať za ktorou zákrutou a u ktorej lavičky či jazierka sa akurát váľate. Super. Môžeme pristúpiť k resuscitácii dieťaťa.
Šialené matky modrých detí
Pohľad na figurínu predstavujúcu bezvládneho kojenca je pre tie z nás, čo majú alebo nedávno mali takto malé deti doma, dosť skľučujúci. Kamarátka Lili rozpráva Dominike o horúcich chvíľach, ktoré zažívala so synom, čo trpel respiračným afektom a tu a tam proste prestal dýchať. „Áno, deti “radi” zadržujú dych, keď sú unavené,” prikyvuje Dominika, sama maminka osemmesačného bábätka. „Úplne chápem, že keď matke modrie dieťa, tak ona šalie. A práve preto sme koniec koncov tu,” snaží sa rozptýliť naše mraky. A potom nám Filip predvádza, ako by taká ideálna resuscitácia malého dieťaťa mala vyzerať.
Dostať Lego do pľúc
„Najčastejším dôvodom, prečo dieťa nedýcha, je dusenie sa niečím. Infarkt je málo pravdepodobný,” začína svoj názorný výklad Filip. A malé dieťa, ktoré nedýcha, často stratí vedomie veľmi rýchlo. A v tú chvíľu prichádza čas na resuscitáciu. „Úvodnými vdychmi môžeme posunúť ten predmet do miest, kde sa dýchacia trubica rozširuje, alebo až do jedného pľúca a tým spriechodníme to druhé,” vysvetľuje.
Pokiaľ vás predstava plastovej lego kocky v detských pľúcach desí, vedzte, že v nemocnici ju vedia bez problémov vybrať. Vašou úlohou je zachrániť život.
Začínate piatimi vdychmi z úst do úst a tridsiatimi stlačeniami hrudnej kosti. Tlak i silu vdychu prispôsobujete veku i rozmerom dieťaťa a potom striedate 2 vdychy a 30 stlačení po dobu cca 1 minúty. Potom voláte záchranku. A pokračujete. Masírujete a dýchate tak dlho, kým nedorazí pomoc. Pozrite ako by to malo v praxi vyzerať.
České titulky si vo videu zapnete tlačítkom CC.
Priateľ na telefóne
Náš Janko, ako plastové torzíčko cca osemročného chlapca nazývajú lektori, je pre dnešok zachránený. „Ako je to vlastne možné, že keď som takto nahadzovala svoje dieťa, ma po telefóne dispečerka chválila, že to robím dobre? Ako to mohla vedieť?”, pýta sa Lili po pár sekundách, čo sme sa každá ponorila do svojich úvah nad tým, ako by sme to zvládli v realite. „Chcela ťa ukľudniť, poskytnúť psychologickú barličku a tým zvýšiť šancu, že to dáš,” odpovedá Filip. A všetci tušíme, akú vysokú cenu by za prípadnú paniku mohla zaplatiť…
V ďalšej časti reportáže sa dozviete bližšie informácie o resuscitácii dospelých a vyvrátime si niektoré všeobecne rozšírené omyly, ktoré okolo prvej pomoci stále prežívajú.
