Najprv spracujte vlastné pocity. Zamyslite sa, aké pocity odchod dieťaťa na dlhší čas u vás vyvoláva. Ako ho berie rodina, ako naň ratolesť pripraviť? A ako to dieťaťu poviete? Bojíte sa, že sa budete lúčiť len ťažko, pretože sa neubránite ľútosti alebo až nepatrične veselo, pretože sa na pár bezstarostných dní v kútiku duše aj tešíte? Poďme sa na to pozrieť podrobnejšie.
Nie som len tvoja mama a ty nie si len moje dieťa
Deti treba dlhodobo pripravovať na to, že rodič má aj vlastný život. Deti nie sú naša súčasť, sme dve rozdielne samostatné jednotky, preto by sme mali našim potomkom predstavovať rôzne role, ktoré vo svojich životoch zastávame. Priebežne deti zoznamujte s tým, že nie ste len ich rodič, ale aj niečia kamarátka a partnerka. Dieťa má zas samostatnú rolu dieťaťa, vnúčaťa alebo účastníka tábora. Pri príprave na odlúčenie je dobré práve tieto samostatné roly zdôrazniť.
Pri tejto príležitosti môžete potomka samozrejme pochváliť, aký je šikovný táborník, milá vnučka alebo talentovaná tanečnica, keď sa chystá napríklad na tanečný tábor. Popritom môžete poukázať na svoje ďalšie roly a dieťaťu vysvetlíte, že napríklad aj vy sama ste nielen mama, ale aj „kamarátka tety Evy“, a preto s ňou chcete ísť hoci na výstavu. Pri konkrétnych kompetenciách si s dieťaťom ukážte, že každá z nich potrebuje určitý čas.
Ročnému dieťaťu to samozrejme budeme podávať inak ako štvorročnému. Menšie deti nezabudnite ubezpečiť, že „mama sa vráti“ a pripraviť ich na pobyt, „starká sa na teba veľmi teší“. Z jeho reakcií uvidíte, ako sa k situácii stavia a či sa mu v prostredí, kam má ísť, páči.
U detí starších ako tri roky už môžeme pracovať s jednotlivými rolami a sledovať, ako na ne reagujú. Toto však nie je záležitosťou jedného týždňa, ale skôr mesiacov alebo rokov, keď dieťa vidí, že rodičia chodia cvičiť, maľujú alebo relaxujú pri čítaní, jednoducho potrebujú čas aj sami pre seba.
Podporujte rozvoj detských kompetencií
Na dlhšie odlúčenie pomôže dieťa pripraviť práve vnímanie a pochopenie svojich vlastných kompetencií. Nechajte ho, aby si samo zabalilo kufor a vybralo si, čo si so sebou vezme. Samozrejme môžete skontrolovať alebo povedať, čo by si nemalo zabudnúť, ale zároveň ho uistiť, že svoj samostatný pobyt hravo zvládne. Odporúča sa dopriať dieťaťu priestor, aby si samo vybralo, čo mu v tom pomôže, či už ide o obľúbeného plyšáka alebo knižku na čítanie pred spaním.
Samostatnosť detí však treba budovať dlhodobo. Už štvorročné dieťa môže mať vlastnú peňaženku a v nej euro na lízanku. Naučí sa, že keď má peňaženku, môže si lízanku samo kúpiť. A že nový kufor znamená, že môže niekde stráviť čas aj bez rodičov. Rodičia by všeobecne mali vyvolať pocit, že je to jeho vlastná akcia, s ktorou si ľahko poradí. Mama ani otec by dieťa nemali každú chvíľu bombardovať otázkami, či sa teší alebo ako sa teší, ani ho ubezpečovať, že sa mu v tábore či u starkej bude páčiť.
Pobyty predlžujte postupne
Určite sa od začiatku zamerajte na to, aby si dieťa vytvorilo určitú časovú predstavu. Nie je vhodné poslať ho preč hneď na celý týždeň. Lepšie je začínať postupne – prespaním v škôlke, samostatnými krúžkami, časom stráveným v družine alebo prespaním u kamarátov. Potom rodič môže povedať: „Pozri, toto všetko si zvládol, takže tri dni u starkej budú hračka,“ alebo: „Keď si zvládol tri dni u starkej, prečo by si nezvládol päť dní v tábore?“ Po každom návrate by mal rodič zdôrazniť, aké je dieťa šikovné a vyzdvihnúť, čo sa naučilo.
O prostredí alebo o ľuďoch, ku ktorým dieťa pôjde, sa s dieťaťom rozprávajte. Aj v prípade, že dieťa pôjde do úplne neznámeho prostredia, napríklad do tábora, by ste ho mali na situáciu pripraviť a malo by tiež vedieť, aké majú ľudia, ktorí sa oň budú starať, kompetencie, ktoré môžete pred dieťaťom vyzdvihnúť.
Dieťa by malo mať pocit, že mu vždy „kryjete chrbát“
Odporúča sa tiež zdôrazniť, že aj babička mu môže povedať, čo má a čo nemá robiť. Pravdepodobne to nebude rovnaké ako s rodičmi, ale uistite ho, že rodičia sa s ňou vždy na všetkom môžu dohodnúť. To isté platí aj v tábore, kde budú aj ďalšie deti a vedúci, ktorí sa oň postarajú. Napriek tomu by ste potomkovi mali pripomenúť, že aj keď s ním nebudete, stále mu „kryjete chrbát“.
Ťažšie prežívajú odchod deti, ktoré sa neosamostatňovali postupne. Ak sa na dlhší samostatný pobyt chystajú úplne prvýkrát, skúste aspoň v priebehu mesiaca viac kratších odlúčení. Dieťa tak zistí, že s jeho odchodom aj príchodom je všetko v poriadku a jeho vzťah s rodičmi to neovplyvní. Dieťa by si malo veriť, že aj dlhší pobyt zvládne, je to preň dôležitá informácia.
Pri zvítaní by rodičia mali dať najavo, že sa im cnelo a všetkých spoločne pochváliť: „Pozri sa, ako sme to dobre spoločne zvládli.“ Nabudúce sa tak môžete posunúť ešte o niečo ďalej.
Lúčte sa krátko a jasne
S deťmi by ste sa mali rozlúčiť v príjemnej atmosfére, vyhnúť sa plačlivým alebo dojemným scénam.
Keď svoju ratolesť odveziete k babičke a rozlúčite sa, po rozlúčke hneď odíďte a lúčenie zbytočne nenaťahujte alebo sa nedajte uprosiť, „tak dobre, ešte zostaneme na kávu a koláč“. Aj v tábore mu maximálne pomôžte vziať veci do chatky, potom sa však rozlúčte a odíďte. Každé naťahované lúčenie zbytočne zvyšuje náročnosť situácie pre obe strany. Všetko sa opäť odvíja od veku dieťaťa a toho, ako ho rodič pozná. U niektorých detí sú citové prejavy výraznejšie, zatiaľ čo iné sa hrajú na hrdinu. To všetko sú však emócie, ktoré sa deti musia naučiť zvládať.
Tajný tip na záver
Každý z nás, dospelí aj deti, sme jedineční a potrebujeme iné podmienky na zvládnutie nových situácií. Nenechajme sa odradiť prvým neúspechom.
Autor fota: Pexels.com
