S Martinom Ksandrom, ktorý už za svoj život zdolal osemtisícovky Manaslu (8 156 m n. m.) a Gasherbrum II (8 035 m n. m.) či sedmitisícovku Noshaq (7 492 m n. m.) sme sa tentoraz rozprávali hlavne o príprave amatérov, ktorých na svojich výpravách sprevádzajú do hôr, o tom, aké možnosti majú ľudia, ktorí nemajú takmer žiadne skúsenosti, zato im však nechýba veľká túžba, a prečo nás vlastne hory tak priťahujú.
Prejavovalo sa u vás nadšenie pre dobrodružstvo, už keď ste boli dieťa?
Určite, ale či to nadšenie bolo väčšie alebo menšie ako u iných detí, ťažko povedať. Pre deti je všetko nové, všetko chcú skúmať a objavovať. Ja som mal zároveň nadanie pre atletické disciplíny, práve to mi možno dalo dobrý základ na pohyb v horách. Mal som dobré rodinné zázemie, pretože sme každý rok chodili na týždeň do Tatier.
Kedy ste sa prvýkrát vydali na expedíciu, na ktorú ste sa museli viac pripravovať, a ako prebehla?
Na expedíciu v pravom slova zmysle som sa prvýkrát vybral, keď som mal dvadsať jeden rokov. S kamarátom Honzom Haráčom a Jirkom Školotíkom sme sa vydali úplne sami do Tadžikistanu, zdolať vrchol Pik Korženevskej (7 105 m n. m.). Keďže sme boli ešte študáci, nemali sme veľa peňazí, preto sme do Base Campu chceli dôjsť pešo. Pešo tam samozrejme nikto nechodí, všetci lietajú helikoptérou. Trek do Base Campu vedie cez 4 500 metrov vysoké sedlá mimo akejkoľvek oficiálnej trasy a ide sa tam týždeň. Samotný trek bol pre nás veľkou výzvou a možno by to stačilo aj na samostatnú expedíciu.
To vám verím. Ako to dopadlo?
Keď sme došli do základného tábora, tak na nás, dvadsaťjedenročných chlapcov, pozerali ako na zjavenie. „Ako sa sem dostali? To šli pešo? To vari nie je možné, posledných iks rokov tu nikto pešo nedošiel!” Vedúci tábora si nás hneď obľúbil a po celý čas pobytu nám tajne zadarmo dával jedlo. Na cestu späť nás už v podstate zadarmo posadil do vrtuľníka. Vrchol sme aj pre nedostatok času nakoniec nedosiahli, vyliezli sme iba do 6 660 metrov, ale o to viac nás to motivovalo ísť na ďalšiu horu. Tou bol afganský vrchol Noshaq (7 492 m n. m.) v roku 2013. Na ten sme už vyliezli. Zároveň sme nabrali cenné skúsenosti a samozrejme sme na seba boli pyšní (usmieva sa).
Prvá expedícia a hneď sedemtisícovka, to je odvážne. Ako ste sa na to pripravovali?
V tom čase sme boli samozrejme veľmi mladí a naivní. Všetko sme si plánovali sami, s nikým sme sa neradili. Mali sme nedostatočné vybavenie, jedlo sme si nabalili na dvadsať sedem dní a na každý deň rovnaké. To je pre psychiku samovražda, už na tretí deň sa to totiž nedá jesť. Z dnešného hľadiska vlastne považujem túto expedíciu za extrémne úspešnú. Chýbalo málo a skoro sme vyliezli na vrchol (smiech). Tu sme sa tiež prvýkrát cítili ako skutoční horolezci. Takí, akých sme poznali z kníh. Dokonca sme zohnali aj zopár sponzorov a mali pár prednášok.
Naozaj to bola vaša prvá výprava? To znie skoro neuveriteľne…
Ešte o niečo skôr, keď sme mali devätnásť, sme šli s Honzom Haráčom vlakom tri dni na Kaukaz na desaťdenný trek a celé to chceli zakončiť výstupom na Elbrus, ktorý má 5 642 m n. m. Trek sme síce museli po pár dňoch ukončiť, pretože nám nedali povolenie na vstup do pohraničia, ale na Elbrus sme vyliezli a prvýkrát sme sa tak dostali nad hranicu 5 000 m n. m. V tom istom roku sme boli sami na Mont Blancu (4 810 m n. m.), Jebel Toubkal v Afrike (4 162 m n. m.) a ešte rok pred tým, ako čerstvo plnoletí, sme sa vybrali stopom do Dolomitov.
Vy sa živíte aj ako horský sprievodca, ste jedným z pilierov brnianskeho Expedition Clubu. Stáva sa vám, že vaši klienti precenia sily a prihlásia sa na výpravy, na ktoré ešte nie sú dostatočne pripravení?
Áno, stáva, no ľudia v sebe majú podľa mňa skôr pud sebazáchovy. Dlhodobo sa podceňujú a boja sa neznámeho. Je samozrejme dobre, že sú opatrní, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že zvládnu oveľa viac, než si myslia. My sa snažíme v Expedition Clube s ľuďmi ich skúsenosti a schopnosti konzultovať, poradiť im, aká akcia je pre nich vhodná, a motivovať ich. Sme tu pre nich, sme im oporou, s nami to zvládnu skôr ako sami. Samozrejme, niekedy sa stane, že sa na akciu prihlási alebo dokonca aj dostane účastník, ktorý by tam nemal byť, to sa však nedá stopercentne eliminovať. Dôležité je, aby to nebolo pravidlo.
Ako si má teda človek otestovať silu, aby vedel, ako na tom psychicky a fyzicky je?
Prvá rovina je fyzická zdatnosť. Ak človek nemá za sebou žiadnu skúsenosť, tak sa to dá relatívne ľahko otestovať. Ak chce ísť niekto na viacdenný trek do hôr, tak nie je nič jednoduchšie, ako si vziať batoh s obdobnou záťažou a skúsiť si nasimulovať jeden deň treku. Prejsť napríklad pätnásť kilometrov s pätnásť až dvadsaťkilovým batohom a podobným prevýšením. Ak to účastník zvládne, tak prejsť rovnakú trasu o jeden až dva týždne znova a po nejakom čase zas. Maximálne si časom pridať nejakú záťaž alebo pár kilometrov navyše. To stačí. Jasné, nedokážete nasimulovať niekoľkodennú záťaž v kuse, ale ani maratónec netrénuje tým, že behá maratóny v plnom tempe, to si necháva až na preteky.
A tá druhá rovina?
Psychická odolnosť, tá sa trénuje horšie. Húževnatosť, vytrvalosť, odolnosť, znášanie bolesti – to má človek tak trochu v sebe. … dá sa to naučiť, ale trénuje sa na to horšie. Na druhej strane, ide to ruka v ruke s fyzickým tréningom. Samozrejme, najlepším testom sú reálne skúsenosti z terénu. Čím viac ich človek má, tým viac pozná sám seba, vie, čo si môže dovoliť a už ho hocičo neprekvapí.
Plánovanie prvej trasy sa môže zdať amatérovi ako ten najťažší krok, ktorý ho možno od realizácie výpravy aj odradí. Ako si trasu čo najlepšie naplánovať a na čo pri tom nezabudnúť?
Najlepšie je ísť s niekým skúseným a učiť sa od neho. Na internete síce všetko je, ale len v teoretickej rovine, prax nič nenahradí. Všetko sa človek môže naučiť sám, po malých krôčikoch, no podpora niekoho skúseného všetko urýchli a bude to aj bezpečnejšie. Moja rada? Chodiť von. Najskôr vybehnúť na nejaký blízky kopčisko za mestom, potom pridať pár kilometrov alebo výškových metrov. Zistiť, koľko dokážem za deň prejsť. Potom skúsiť prespať pod širákom a skúšať ísť ďalej, vyššie, náročnejším terénom, prípadne posunúť aj technickú náročnosť. Hlavne nič neunáhliť. Ak nemám okolo seba skúsených ľudí, ktorí ma mentorujú, musím ísť postupne a pomaly. Pokiaľ má človek oporu v niekom skúsenom, môže si dovoliť malú skratku.
Vy ste to robili postupne?
Mojím snom bolo vyliezť osemtisícovku, ale áno, šiel som na to postupne. V osemnástich moja prvá trojtisícovka. V devätnástich štvor- a päťtisícovka. Keď som mal dvadsaťjeden, prvá sedemtisícovka. V dvadsiatich troch druhá sedemtisícovka a v dvadsaťpäťke osemtisícovka. Na začiatku bolo pre mňa dôležité zistiť, čoho som schopný. Začínali sme pokus – omyl. Dokážem prespať vonku? Čo keď je mínus pätnásť? A keď si nevezmem stan? Teraz už viem, že dokážem v zime prespať za každých okolností, ale určite neodporúčam ísť von a rovno pri mínus pätnástich prespať bez prípravy. Všetko chce čas. Pointa je, dúfam, jasná. A na čo nezabudnúť? Na plán B. Odporúčam mať vždy plán B.
A ako vybrať tú pravú trasu? Kde hľadať inšpiráciu? Aj bežná túra sa počíta.
Dnes je samozrejme množstvo zdrojov na internete. Tisíce trás vopred vymyslených a opísaných. Nie je nič jednoduchšie ako sa inšpirovať. Inšpirácia je všade. No ak nemám vnútornú motiváciu, ani inšpirácia mi nepomôže.
Keď sa amatér stane členom vášho Expedition Clubu, na aké výlety sa môže dostať hneď na začiatku? A na aké neskôr?
Primárne nikoho neodmietame. Každému dáme možnosť, nech argumentuje, prečo si myslí, že má na konkrétnu akciu ísť. Pomôžeme mu triezvo zhodnotiť jeho schopnosti a keď sa nám zdajú dostatočné, tak ho vezmeme. Naša obrovská výhoda je, že už máme veľkú členskú základňu a viac ako polovica ľudí s nami chodieva opakovane, poznáme ich a neberieme ich naslepo. To tvorí dobrý základ. U nových členov sa snažíme hlavne o konzultáciu. Ak podľa nás má na to, skúsime to a na výpravách ho podržíme. Ak mu chýbajú skúseností, odporučíme mu jednoduchšiu akciu. Niektoré naše akcie sú však iba pre aktívnych členov, aj tí si však musia miesto na nich zaslúžiť.
Psychika hrá pri náročnejších výstupoch obrovskú rolu. Ako pracujete s tou svojou? Ako sa upokojíte, keď hlava prestane spolupracovať? Trénujete psychickú odolnosť aj medzi expedíciami?
Neviem, či to tak má každý, ale mne funguje vzorec, že čím väčší problém, tým som pokojnejší, pretože si uvedomujem, že to musím vyriešiť s chladnou hlavou. Ak je situácia naozaj nebezpečná a je iba málo možností, ako sa s ňou vyrovnať, snažím sa emocionálne odpojiť. Iba exekvujem ako stroj najoptimálnejšie kroky tak, aby som situáciu zvládol. Musím si vyhodnotiť, čo je pre mňa najlepšie, veľmi o tom nepremýšľam, konám. Človek nesmie nikdy príliš zachádzať do detailov – ak by si nebezpečenstvo pripustil, tak sa môže psychicky zložiť. Mimo expedície však so psychikou nepracujem.
A čo by ste poradili v tomto smere druhým?
Človeku sa môže stať, že vymäkne. V mojich očiach je dôležité si všetky náročné otázky klásť už dole. V pokoji a s chladnou hlavou. Čo tu robím? Prečo som tu? Čo chcem dosiahnuť? Aká je pre mňa prijateľná miera rizika? Premyslím si všetky kroky vopred a v momente, keď sa blíži kritický okamih, už svoje rozhodnutie nespochybňujem. Už som sa raz rozhodol a všetky pochybnosti by ma len oslabovali. Samozrejme, keď sa naskytne neočakávaná situácia, tak treba rozhodnutie prehodnotiť, ale ak ide všetko podľa plánu, už viem, čo budem robiť.
Čo je najnáročnejšie na role mentora? Je to zodpovednosť, ktorá vám leží na pleciach, riešenie krízových situácií alebo aj motivácia ľudí, ktorí o sebe začnú pochybovať?
Dôležité je, aby som mal dostatok skúseností, bol si istý sám sebou, tým, čo robím a mal som nad situáciou prevahu. Až potom sa môžem dostať do úlohy mentora a ľuďom radiť, čo majú robiť. Pre mňa je dôležité, aby som bol pevne nohami na zemi a cítil, že im mám čo odovzdať. Nemenej dôležité pre mňa je, aby som bol obklopený ľuďmi, s ktorými som dlhodobo pracoval, ktorých poznám, s ktorými máme aspoň základnú vzájomnú dôveru. Oni vedia, čo od akcie očakávať, s akým nebezpečenstvom sa môžu stretnúť a ja viem, že som urobil maximum, aby som im to neskreslene odovzdal. Keď o sebe ľudia začnú pochybovať, spoločne to zvládneme.
Hory bohužiaľ nie sú iba o krásnych výhľadoch a prírode. Aké nebezpečenstvá v horách hrozia? Na čo sa pripraviť?
To je veľmi komplexná otázka, odpoveď by vystačila na celú knihu. Nebezpečenstvo sa v horách objavuje vo viacerých podobách. To subjektívne človek dokáže eliminovať skúsenosťami a tréningom, to objektívne je už trocha zložitejšie. Tu nastupuje miera rizika a intuície – ale intuícia, to sú len doposiaľ získané skúsenosti. Cesta do hôr je komplexná záležitosť: kvalitná výbava, fyzická kondícia, aktuálne podmienky, parťáci, počasie, ale aj šťastie. Je to do istej miery aj emocionálna záležitosť a strach a nebezpečenstvo k tomu neodlučiteľne patria a nikdy sa nedajú úplne eliminovať. Ako som už hovoril, základ je stále to isté. Poznať seba, svoje telo, svoje možnosti a postupne naberať skúsenosti, ideálne pod patronátom niekoho skúseného.
Čo je na horách také príťažlivé? Čo vás do nich ťahá, že sa do nich neustále vraciate? Nájde tam človek niečo, čo nikde inde nie je?
Hory majú špecifický ráz – človek tam nájde to, čo nikde inde. Je to hlavne tou dramatickou, majestátnou kulisou. Človek aj tak hľadá väčšinou to isté: pohodu, vnútorný pokoj, svoju vnútornú cestu, dobrodružstvo či prekonávanie sa. Niekto to nájde v horách, niekto na surfe, na púšti, na chate a niekto doma s rodinou. Pravdou je, že mi hory sprvu učarovali tým, že som si tam posúval limity, vybíjal si svoje športové ambície a ony ma naučili pracovať so strachom, jednou z najsilnejších emócií. Ale už vtedy som zistil, že sa popritom môžem tešiť z rôznych nehmotných zážitkov. Stále viac si cením, že sa tam dokážem úplne odstrihnúť od reality pracovného režimu a vyčistiť si hlavu. A keď mám okolo seba partiu dobrých kamarátov, vážim si to o to viac.
Osemtisícovky sa vám už podarilo zdolať – Manaslu v roku 2015 alebo Gasherbrum II minulý rok. Ako taký výstup vyzerá?
Ľad, sneh, kameň, žiadna zeleň (usmieva sa). Vyzerá to naozaj tak, ako vo všetkých filmoch. Nie, naozaj, pre lepšiu predstavu odporúčam minuloročný článok od parťáka Víťa Dubca.
Máte ešte nejakú ďalšiu vysnívanú osemtisícovku?
Áno, Kančendžengu (8586 m n. m., tretia najvyššia hora sveta – pozn. red.).
Martin Ksandr
Licencovaný horský sprievodca MŠ SR a inštruktor skalného lezenia. Je zakladateľom brnianskeho Expedition Clubu, spolku, ktorý spája všetkých nadšencov cestovania, športu a dobrodružstva. V roku 2015 spoločne s ďalšími horolezcami zdolal ôsmu najvyššiu horu sveta, Manaslu (8 163 m n. m.). Za tento výstup dostali ocenenie ČHS „Talent roka – výstupy nad 6 000 m n. m.“ O dva roky neskôr skúšal prvovýstup na pakistanský vrchol Sugulu Peak. V roku 2019 viedol prvý klubový výstup na sedemtisícovku – Muztagh Atta (7 546 m n. m.) a v roku 2021 prvý klubový výstup na osemtisícovku Gasherbrum II (8 035 m n. m.). Obe boli úspešné.
Foto: Dan Born
