Podľa prieskumu Slovenskej akadémie vied takmer každý druhý Slovák počas korony zažíval depresívne pocity. Spolu s profesorkou Annou Hogenovou sme sa pozreli na to, kde v dnešnej neľahkej dobe hľadať životné šťastie.
Porozprávajte sa sami so sebou
Už Platón pred takmer dvetisícpäťsto rokmi písal o tom, že by sme sa mali o svoju dušu starať. Starostlivosť o naše psychické zdravie nie je ničím novým. Napriek tomu každý deviaty človek na Slovensku trpí duševnými chorobami. Existuje viacero možností ako predchádzať duševným chorobám a mentálna hygiena môže vyzerať u každého inak.
„Starostlivosť o dušu ako základ života znamená jediné: vytrhnúť neskrytosť zo skrytosti našich vlastných trinástych komnát.“
Na tento druh prevencie ponúka svoj pohľad aj filozofia. „Starostlivosť o dušu ako základ života znamená jediné: mať odvahu vytrhnúť neskrytosť zo skrytosti našich vlastných trinástych komnát, ktorých sa prirodzene bojíme. Ide o rozhovor duše so sebou samou,“ vysvetľuje Anna Hogenová.
Nájdite si teda vaše obľúbené miesto, kde vás takmer nič nebude rušiť. „Niekedy stačí pustiť si dobrú hudbu alebo sa prejsť popri rieke, nechať sa ovievať vánkom, pozerať sa na vodu a nechať oči kĺzať po čom chcú,“ uvádza Hogenová.
Keď si sami kladiete otázky a sami na ne odpovedáte, po chvíli sa dostanete k pálčivejším témam, ktoré vás môžu ohrozovať či bolieť. To je však v poriadku.
Cesta k sebe totiž nespočíva v zaháňaní smútku, práve naopak. Keď svoje smútky prijmeme a pracujeme s nimi, ľahšie prekonávame životné prekážky. Zároveň sa týmto rozhovorom dostávame k šťastiu.
Prestaňte utekať
Lenže čo je to šťastie? Podľa slávnej básne českého básnika Adolfa Heyduka je to „muška jenom zlatá“. O podstate šťastia nemáme úplne jasno a každý z nás ho vníma po svojom. V tom sa však môžeme vrátiť späť k antickej filozofii. Aristoteles rozlišuje tri druhy života: bios apolaustikos, politikos a theoretikos.
„Rauš je útek od strachu.“
Bios apolaustikos znamená pôžitkársky život, v ktorom ľudia vyhľadávajú šťastie v rauši a zážitkoch. „Rauš je útek od strachu, ktorý je taký veľký, že nemáme ani odvahu ho pomenovať a priznať nahlas. Utekáme ako zbabelé zajace. To všetko je tiež dôsledkom nedostatku nášho vzdelávania, predovšetkým v oblasti filozofie. Tu nám je marketing nanič,“ dopĺňa Anna Hogenová.
K takému spôsobu života sa uchyľuje v dnešnej rýchlej dobe veľké množstvo ľudí. Nečudo. Život letí opreteky, sme zavalení neustálymi povinnosťami a starosťami a z času na čas potrebujeme „vypnúť“.
Tento spôsob úteku má však zásadný nedostatok – tí, ktorí považujú prežitky slasti a veci za najvyššie šťastie, musia pred tým prežiť strasť. Podobne ako s návykovými látkami túžime aj tu po stále intenzívnejších zážitkoch. A takto to často vedie až k vyhoreniu.
Nebojte sa samoty
Ak sa posunieme o stupeň vyššie, dostaneme sa k bios politikos – životu obetovanému obci a verejne politickým záležitostiam. Anna Hogenová k tomu dodáva: „Majú to byť ľudia, ktorým ide o spravodlivosť v polis (obec, mestský štát, pozn. red.). Dnes sú to však aj ľudia, ktorí lobujú pre skrytých marketingových partnerov, čomu sa hovorí klientelizmus. Ten je spojený s vlastnou túžbou uchopiť politickú moc. Týmto ľuďom ide o spravodlivosť len zriedka.“
„Potrebujeme tíšinu duše, to je prastarý recept na prežitie tragických fáz života.“
A nakoniec prichádza bios theoretikos, život v cti, zasvätený láske k múdrosti a pravde. „Len tento život stojí za to žiť! Potrebujeme tíšinu duše, to je prastarý recept na prežitie tragických fáz života. Je to vnútorný pokoj; nájdenie slobody, ktorá nám dá ľahkosť, tú ‚neznesiteľnú ľahkosť bytia‘, ktorej tak dobre rozumie Milan Kundera. Nebáť sa samoty,“ hovorí Hogenová.
V tíšine duše sme odtrhnutí od žiadostí a afektov. Tu nachádzame to najvyššie šťastie, ktoré si však nemožno vôľou pritiahnuť. „Toto sa stane za podmienky, že sa dokážeme postaviť tvárou v tvár svojim besom a našej ontologickej hrôze, s ktorou sa musíme naučiť žiť v priebehu nášho života. Pripustiť si ju znamená pustiť k sebe smrť, a toto je základ starostlivosti o dušu od detstva až po starobu.“ Práve tu naráža väčšina príručiek a kníh o pozitívnom myslení, ktoré dnes rastú ako huby po daždi, tak trocha domúru.
Buďte k sebe úprimní
Môže sa zdať, že tento filozofický pohľad na cestu k šťastiu je tŕnistým a bolestivým putovaním. Lenže ako hovorí Anna Hogenová, filozofia nemôže dávať lacné nádeje. Všetko si žiada svoj čas, pokoj a odvahu ísť do rizika. Možnože práve táto doba, ktorá nám priniesla veľa obmedzení, nám dáva príležitosť stretnúť sa so sebou samým a vypočuť, po čom túži naše vnútro.
„Stretnutie so sebou samým nie je výpočtom jednotlivých vlastností, prostredníctvom ktorých si seba samého predstavujeme, ale je to nevýslovný pokoj, ktorý nás odtiahne od súcen (to, čo jest – napr. jednotlivé veci) a ich neustálych nárokov. To je chvíľa, ktorá nemá príčinu, preto si ju nemožno privolať nejakou múdrou chémiou, ale je to odvaha k slobode. K tomu môžeme prísť len starostlivosťou o dušu a rozhovorom so sebou samým. Má to však háčik, musí to byť rozhovor pravdivý, v ktorom doslova vyrveme neskrytosť zo skrytosti. Potrebujeme hlavne odvahu,“ uzatvára profesorka Anna Hogenová.
Prof. PhDr. Anna Hogenová, CSc. (nar. 1946) je česká filozofka a fenomenologička. Prednáša na Pedagogickej fakulte UK a na Husitskej teologickej fakulte UK, kde je súčasne vedúca Katedry filozofie. Zaoberá sa témami, ako sú pravda ako neskrytosť, starostlivosť o dušu, pohyb alebo telo a telesnosť.
