Čo by sme mali počas sviatkov darovať sami sebe? Pred čím stále utekáme? A prečo je dôležité naučiť sa žiť aj s emóciami, ako je smútok? To sú otázky, ktoré nám pomôže objasniť česká filozofka a fenomenologička Anna Hogenová. Filozofiou sa zaoberá celý život a je presvedčená, že vďaka nej môžeme spoznať najmä sami seba.
Hovoríte, že sviatky máme tiež preto, aby sme sa stretli so sebou samým. Ako k takému stretnutie môžeme dospieť?
Ten sviatočný čas musí byť vyviazaný z každodennosti, kde musíme neustále počúvať povely, ktoré prichádzajú z vopred daných systémov a štruktúr a ktoré determinujú náš normálny život. Sviatočný je čas, keď sa ponárame do hĺbky v danej prítomnosti, pretože nás nič z budúcnosti vlastne neobťažuje. Práve toto by sme si mali sami sebe v tomto čase darovať, pretože to nerobíme skoro nikdy.
Človek by sa mal stretnúť so sebou, tým, čím je on sám hlboko v sebe, kde má všetky počiatky, ktoré sa v ňom zrodili prvýkrát a naposledy. Preto by sa mal v tejto hĺbke stretnúť aj s ľuďmi, ktorí už dávno medzi nami nie sú. Stretnúť sa s nimi v dobrote, ktorej sa hovorí communio. To znamená, keď cítime, že sme týmito ľuďmi prijatí a oni sú zase prijatí nami. Keď sme zrazu zase všetci spolu a je nám dobre. To by mali byť sviatky.
Nebojíme sa dnes zachádzať až do hĺbky, o ktorej hovoríte?
Áno, bojíme. Dnešný človek má veľa nedoriešených problémov, ktoré v sebe neustále prenáša, odkladá. To mu vytvára akýsi tieň, ktorý so sebou všade vláči, a toho sa bojí. Aby sa človek mohol stať celistvou bytosťou, ktorá mu môže dať radosť, musí byť odvážny a nebáť sa rizika. Toto je jedno z rizík, ktoré patria do nášho života.
A tiež si klásť otázky…
Áno. Pustiť k sebe tú hĺbku znamená pustiť k sebe otázky, ktorých sa bojíme. A tých je veľa. Týkajú sa zdravia, smrti, nášho spoločného života s manželom, manželkou, deťmi a tak ďalej. Pustiť to k sebe, ale v surovej pravdivosti, inak to nemá zmysel.
Je to podľa vás jediná cesta, ako sa človek môže stretnúť so sebou samým?
Je to jediná cesta, pretože aby človek naozaj bol, musí k sebe bytostnosť, cez ktorú žije svoj život, pustiť v pravdivosti. Keď je v nej čo len trocha klamstva alebo hrania sa na niečo iné, tak to nejde.
Keď sa ešte vrátime k vianočným sviatkom, tak okrem radostných chvíľ, ktoré zažívame napríklad počas Štedrého večera, nás často prepadá aj smútok. Spomíname na tých, s ktorými nemôžeme byť, alebo sa trápime vzťahmi, ktoré nie sú ideálne. Vy hovoríte, že smútok do života bytostne patrí.
Presne tak, smútok do života bytostne patrí. Na dne smútku, keď si ho dovolíme k sebe pustiť a počkať, čo prináša, je obdarovanie, čistá radosť. Vždy. Keby sme takéto smútky nezaháňali už v zárodku, možno by bol náš život lepší. Stačí k sebe pustiť pravdivosť.
Utiekame sa pred smútkom do akéhosi raušu?
Áno. Proti smútku, ktorého sa bojíme, dnes bojujeme tak, že sa okamžite vrháme do ďalšej práce. Ohlušujeme sa, smútok potláčame prácou. Alebo potrebujeme byť opojení. Tým myslím radosť z alkoholu alebo z niečoho iného. Je to bežný spôsob, ako sa dnes smútku na chvíľu zbavujeme. Ale takto rýchlo sa to nedá vyriešiť. Smútok musíme prijať so všetkým a vydržať, prežiť si ho. Aj s tým nepríjemným. Na dne sa skrýva čistá radosť.
„S neistotou musí človek počítať ako s jedinou istotou”
Smútky, ktoré do života patria, často zaháňame antidepresívami a označujeme ich ako depresie. Ako rozoznať skutočnú depresiu od smútku?
To je veľmi ťažké, ale skúsim to vysvetliť. Každý z nás sa vo svojom živote ocitne v ontologickej núdzi. Každý, aj prezident Spojených štátov amerických, ktorý je bohatý a má obrovskú moc. Tomu sa nikto nevyhne. Dokázať s ontologickou núdzou žiť pokladám z celej starostlivosti o dušu za najdôležitejšie. Keď sa naučíme, a to sa musíme učiť po celý život, v rôznych situáciách, na rôznych miestach, prekonávať to, že sme konečné bytosti, že raz odídeme, bez toho, aby sme všetko vyriešili, bez toho, aby sme povedali všetko to, čo máme na srdci a chceme niekomu vrúcne oznámiť, naučiť sa s tým žiť a udržať si dištanc, to je úloha pre filozofický život človeka. Pretože sme len bytosti, ktoré sú smrteľné a nie sme bohovia. Sme teda náchylní aj k tomu, čo nie je dobré. Všetko má však v živote svoje miesto, s tým sa musí človek vyrovnať. Pri tom pomáha práve filozofia.
Možno zjednodušene povedať, že ontologická núdza je hoci aj neistota z toho, čo bude zajtra?
Áno, samozrejme. S neistotou musí človek počítať ako s jedinou istotou. Všetky istoty, ktoré sa tvária ako absolútne zdroje pokoja, sú len náznaky, je to lož. To bohužiaľ na tomto svete človek nikde nestretne. Musíme sa naučiť žiť s neistotou. Ako hovoril Ernst Jünger, chodiť spať s katastrofou a nebáť sa jej. Patrí do života.
Rovnako ako smrť. O tej však málokto chce počuť.
Pretože sa jej bojíme, a tým, ako sa bojíme, ju odsúvame niekam do spodných vrstiev nášho podvedomia. Tam sa tá smrť zauzlí ako v pomyselnej trinástej komnate a vylieza vo chvíli, keď človek nie je schopný sám seba kontrolovať. Ona vylezie, z toho väzenia hlboko v nás, a má podobu hoci dlhej chvíle či nezmyselnosti života, prázdnoty, otravy, niečoho veľmi nepríjemného. Máme chvíle, keď sme takí zmätení, že nevieme, ako sa voláme; aj s tým sa už každý stretol; aj mudrci zo starých čias.
Tu je namieste si pripomenúť nádherný citát z Platónovho dialógu „Gorgias“, voľne preložené: „Aj keby moja lýra bola falošná a falošne spieval zbor, ktorý vediem, jednu vec nesmiem nikdy dopustiť – rozpor so sebou samým!“.
Ktovie, či smrť nie je to najlepšie, čo nás môže stretnúť, veď o nej nič nevieme. Ak v sebe máme obsahy, ktoré do duše nemohli prísť z empirického života, ako je absolútno, svet a ďalšie, potom naša duša pred naším zrodením nemohla byť nepopísanou doskou, a preto je duša nesmrteľná. Presne toto oznamuje Sokrates svojim priateľom pár minút predtým, než vypije čašu bolehlavu, aby dokonal trest smrti. Tak prečo sa báť? Veď strach zo smrti vrhá ľudí do malomyseľnosti, keď sa nebránia ani proti viditeľnému zlu.
„Sviatky máme, aby sme sa prostredníctvom tradícií mohli vracať k našim počiatkom”
Aby sme otvorili svoje trináste komnaty, mali by sme si nájsť chvíľu pre seba a upokojili sa. Sú v dnešnej „tekutej“ dobe vôbec Vianoce sviatkami pokoja? Aký je ich skutočný význam?
Agresivita zúrivých zarábačov peňazí všade, kam sa pozriete, reklamy, ktoré sa neustále vnucujú do podvedomia aj vedomia, to všetko človeka neuveriteľne ničí, aj keď sa snažíme nepripúšťať si to. Nie sú to sviatky.
Sviatok je od posvätného prežívania, ktoré je uzobraním a uvlastnením v danom memente, v danom teraz. Je to sústredenie všetkého, čo sa dá, do miesta, ktorému sa hovorí ohňový stred v štvorine, kde sú bohovia, ľudia, krajiny a svet. Uprostred v ohňovom strede je domov, v ktorom má duša zostávať s tým všetkým v uzobranosti, a dokonca má byť aj uvlastnená. To je moment, keď má človek v sebe najviac bytia. Odjakživa sa o tom hovorí, že cíti šťastie ako obdarovanie. Malo by to tak byť u každého človeka. Nikto by sa nemal cítiť sám.
Aj keď je človek samotný, nebude sám, ak sa takto zanorí do seba samého a stretne sa tam s tou štvorinou v ohňovom strede, keď je uvlastnený. V tej chvíli je obdarovaný, dostáva sa mu daru, ktorý prichádza zo samotného bytia a potom je mu dobre.
Vianoce sú obdobím, keď ožívajú tradície siahajúce do našej histórie. Prečo by sme ich mali dodržiavať a na čo sú dobré?
Tradície sú dobré, pretože ich jadrom je takzvaný počiatok a ten sa vždy rodí v duši človeka prvýkrát a naposledy. To znamená, že je vždy niečím, čo prichádza ako omladzovací prostriedok, ako niečo, čo vás navracia do čias, keď ste boli nesmierne šťastní, lebo ste boli doma s mamou, s otcom. Počiatky nám v živote pomáhajú prežívať najhoršie chvíle, ktoré sa každému stanú. A práve preto, že sa k nim potrebujeme vracať prostredníctvom tradícií, máme sviatky. Sviatok tu je len kvôli týmto počiatkom a potom je všetko dobré.
Ako oslavujete Vianoce vy?
Vždy na chalupe. Moje deti majú rodiny a schádzajú sa vo veľkom počte, ale ja sa priznám, že som vždy sama. Som sama a vôbec mi to neprekáža, pretože je to chvíľa, keď sa dostanem von pred chalupu, keď už je noc, a keď náhodou nie sú mraky a je ešte aj sneh, tak to je pre mňa naozaj sviatok. Je tam také posvätné ticho, že sa to ani nedá opísať, a je mi potom dobre.
Čo by ste na záver zaželali čitateľom?
Želám im, aby žili z vlastného prameňa. Aby sa celý život snažili ten prameň v sebe stretnúť a bytostne s ním prameniť, potom je človek najviac pri sebe. To vo filozofii nazývame uvlastnenie. To je práve to, kde sa človek naozaj podobá polobohom, ako hovoril Hölderlin. Pretože prežíva celé bytie v sebe samom a je v harmónii so všetkým. A tomu sa hovorí „galéné tés psychés“, tíšina duše.
Prof. PhDr. Anna Hogenová, CSc., je česká filozofka a fenomenologička. Narodila sa vo Flájoch, detstvo však prežila v Příbrami so starými rodičmi. Potom žila s rodičmi v Žatci, kde vychodila základnú školu a absolvovala gymnázium. V Prahe vyštudovala Fakultu telesnej výchovy a športu UK a Filozofickú fakultu UK. Prednáša na Pedagogickej fakulte UK a na Husitskej teologickej fakulte UK, kde je súčasne vedúcou Katedry filozofie. Zaoberá sa témami ako odkrytosť pravdy, starostlivosť o dušu, pohyb alebo telo a telesnosť.
Autor: Petr Kubíček
