Ale nie je všetko zlato, čo sa blyští. Už Sokrates tvrdil, že vie, že nič nevie. To je samozrejme zveličenie, ale napríklad v arabčine existuje krásne príslovie: „Polovica všetkého poznania je v schopnosti priznať, že neviem.” Nanešťastie, viac než tieto múdre slová dnes frčí povrchná motivačná fráza „Image je všetko” a „Hlavne sa musíš vedieť predať”. Niečo nevedieť je predsa chyba a známka slabosti. Alebo nie?
Nebezpečná ignorácia
Iste, sebavedomie a aura fundovanosti a dôveryhodnosti sa hodí, avšak sú veľmi nebezpečnou náhradou za skutočné schopnosti. Medzi tými, ktorí sa naučili takto blufovať sa vyskytuje i podmnožina ľudí, ktorí svojej vlastnej hre uverili. Tieto potenciálne nebezpečné individuá veľmi preceňujú svoje schopnosti a bez akejkoľvek sebareflexie žijú v blaženej nevedomosti o svojej vlastnej nekompetentnosti. Lenže pokiaľ ignorujete svoju vlastnú ignoranciu, zabraňujete tým svojmu vývoju a to môže mať veľmi vážne dopady nielen na váš život, ale aj na životy druhých okolo vás. Aké presne?
Šťava to istí
V roku 1995 vykradol so zbraňou v ruke, bez masky a pod dohľadom bezpečnostných kamier 44-ročný McArthur Wheeler v Pittsburghu banku. Povzbudený svojim úspechom sa ešte v ten istý deň rozhodol pre ďalšiu lúpež v úplne rovnakom štýle. Predtým než prekročil prah banky, si zakaždým namazal tvár citrónovou šťavou. Bol totiž presvedčený, že takto sa nebude dať rozoznať jeho tvár na zázname. Aké asi bolo jeho prekvapenie, keď bol okamžite identifikovaný a zatknutý. Keď si pre neho polícia v priebehu niekoľkých hodín prišla, nechápal, kde urobil chybu. „Veď som predsa použil šťavu,” divil sa. A i keď mu záznamy neskôr ukázali, tvrdil, že ide o sprostý podvrh.
„Problémom súčasného sveta je, že hlupáci sú si skalopevne istí, zatiaľ čo inteligentní ľudia sú plní pochybností.” Bernard Russel
Dunning-Krugerov efekt
McArthurov prípad inšpiroval dnes už klasickú psychologickú štúdiu nazvanú Unskilled and Unaware (neznalí a nevedomí). Tá skúmala, prečo niektorí ľudia preceňujú svoje znalosti a schopnosti napriek tomu, že ich skutočné kompetencie ležia hlboko pod priemerom. Tento jav, známy ako Dunning-Krugerov efekt, môžeme ilustrovať na príklade študenta, ktorý si myslí, že urobil test na jednotku, ale v skutočnosti podal výkon na päťku. Úprimná spätná väzba by v takom prípade mala postačiť k liečbe falošných predstáv o vlastných schopnostiach – bohužiaľ to ale nie je vždy pravidlom.
Hlupák nepochybuje
Niekedy proste úprimný feedback nedostanete, pretože ste obklopení podliezavými pochlebovačmi alebo ľuďmi, ktorí sa vám boja postaviť, nieto ešte čokoľvek namietať. V takom prípade váš mylný dojem o vlastných schopnostiach nielen stále trvá, ale dokonca sa môže i prehĺbiť. A to zas má devastujúce účinky na váš osobnostný rast a samozrejme výkon. Jadrom tohto problému je skutočnosť, že k vlastnej neschopnosti sú ľudia často slepí. Ako hovorí Errol Morris: „Keď ste neschopný, nie ste schopný rozlíšiť, že ste neschopný.” Hlupák o sebe nepochybuje. A bohužiaľ to vyzerá, že ani vzdelanie nefunguje ako protijed voči tejto zaslepenosti, ako by sme si snáď mohli myslieť. Štúdie naznačujú, že pokiaľ máte aspoň nejaké, čo i len bazálne znalosti danej témy, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že budete improvizovať a hádať a vaša vôľa k tomu, utrúsiť tie magické slová „ja neviem”, bude nižšia, než keď o riešenom probléme nemáte ani šajnu.
Ako je to vo svete?
Vedci tiež skúmali tendencie k sebapreceňovaniu naprieč rôznymi kultúrami a zistili, že individualistické spoločnosti, ako je tá naša, sú na tom o dosť horšie než kolektivistické kultúry typu Japonska či Číny. Naopak niekoľko rôznych výskumov dokonca dokázalo, že v spoločnostiach, ktoré hrajú tímovo, majú ľudia skôr bližšie k sebapodceňovaniu. Profesor Justin Thomas zo Zayed University v Dubaji, ktorý sa Dunning-Krugerovým efektom dlhodobo zaoberá, upozorňuje na to, že naučiť sa zdravej sebareflexii je veľmi dôležité zvlášť pre dnešných mladých ľudí. „S tým, ako sa vo vyspelom svete mení trh práce, dostávajú sa stále mladší a relatívne menej skúsení jedinci na seniorské pozície. A špeciálne pre nich je veľmi dôležité, aby dokázali povedať : „Ja neviem.” Vedieť, že niečo neviete, je skvelým odrazovým mostíkom pre rast a vývoj. Predstieraná istota alebo dúfanie, že sa to poddá, končí obvykle katastrofou,” varuje.
„Celoživotné učenie sa, sebareflexia a kritické spochybňovanie našich domnienok je cesta k rastu,” hovorí profesor Thomas. „Vyhľadanie autentickej spätnej väzby z rôznych zdrojov predstavuje tiež neoceniteľnú pomoc. Pokiaľ sami seba často pristihnete, ako hovoríte „neviem”, ste na správnej ceste,” dodáva ešte. Keby takto uvažoval napríklad Hitler, Stalin alebo Breivik, možno by vo svojom konaní nezašli tak ďaleko.
Naša psychika je úžasný stroj, problém ale nastane, keď sa zadrhne. Našťastie dnes už si môžete dušu poistiť. Väčšina ľudí má životné poistenie na úrazy, napriek tomu, že až približne 85% udalostí s invaliditou sa týka chorôb. A 30% z nich dokonca chorôb psychických. Dohodnite si schôdzku s profíkom, ktorý vám povie, či máte poistku nastavenú správne.
Bude vás tiež zaujímať: Je toto ešte práca? Mobbing ničí kariéry, zdravie i celé životy.
