Prvé záblesky tejto choroby sa vyskytujú už v 15. storočí a všetky známe obete majú mnoho spoločných rysov. Sklenený blud prezývali aj “učencova melanchólia”, čo nám veľa napovie. Jednalo sa takmer výlučne o majetnejšieho jedinca s vyšším vzdelaním – či už cirkevným alebo sekulárnym. Úplne typickou obeťou je aj tá azda najslávnejšia, francúzsky kráľ Karol VI. (1368-1422). Jeho problémy začali úplne znenazdajky.
Ruku vám podať nemôžem
Z pomerne športovo založeného jedinca a vášnivého lovca sa jeho osobnosť takmer za noc roztrieštila v sérii hysterických epizód, pri ktorých odmietal sedieť na vlastnom tróne ak nebude dôkladnejšie obložený vankúšmi, trval na tom, že keby sa prudko posadil, zadnica by sa mu rozbila na kusy alebo, napríklad, že nemôže vlastným veľmožom z rovnakého dôvodu potriasť rukou.
Typický príklad nedôveryhodnosti zmyslov
Choroba sa však netýkala len kráľov a nebola teda pred bežnou populáciou skrývaným tajomstvom. Kým René Descartes túto “všeobecne známu” chorobu používa ako jeden z dôkazov nedôveryhodnosti našich zmyslov, Miguel de Cervantes o nej napísal novelu El licenciado Vidriera. Sklenený blud bol po desaťročia a stáročia akousi chorobou celebrít a celebritou medzi chorobami, len aby počas dvoch storočí takmer úplne zmizol.
Predstava končatín zo skla však nie je ale podľa rôznych spätných analýz jadrom pudla. Mohlo ísť o symptóm celého množstva úzkostných porúch. Prečo však stredovekého človeka prepadla práve sklenená asociácia? Sklo majstrovsky používali už starí Rimania, s príchodom gotiky ale v Európe zažilo renesanciu. Rozšírenie rôzneho riadu a dekoratívnych predmetov a veľkolepé vitráže v ako po daždi rastúcich katedrálach urobili zo skla materiál s obrovskou symbolickou záťažou.
Kam projektujete svoju paranoju?
Neobyčajne nákladný materiál, ktorý vedel robiť neviditeľné bariéry, skladať sa do obrazov alebo dokonca ukázať celý svet zrkadlovo obrátene, jednoducho stimuloval fantáziu. Ohromovať rôznosťou využitia vedel rovnako dobre ako na smrť desiť svojou krehkosťou. Rozbité zrkadlo, ostatne, sedem rokov smoly nosí aj nám – napríklad preto, že sme v ňom rozbití my sami.
Prečítajte si tiež: Úzkosť alebo agresia? Ako súvisia psychiatrické poruchy s kultúrou?
Sklo sa „neokukalo“ rýchlo: 16. aj 17. storočie zažilo stovky prípadov skleneného bludu, len aby okolo roku 1830 táto choroba znenazdajky zmizla z povrchu zemského. V 19. storočí potom rast cementom spojených stavieb sprevádzalo niekoľko prípadov “cementového bludu”, ktorého obete naopak žili v dojme a hrôze z vlastnej sypkosti.
Prvé moderné analýzy teda dospeli k tomu, že obe generácie tejto choroby budú obyčajnou projekciou vlastnej paranoje – asociáciou “zraniteľného a krehkého” seba samého s novými cennými a krehkými technológiami.
Existujú ale vedecky nepotvrdené správy o ďalších obetiach choroby. Piotr Iľjič Čajkovskij (1840-1893) je všeobecne známy svojím neurotickým správaním, ale jeden z prejavov jeho „šialenstva” by vám teraz mohol znieť povedome. Jeho životopisec David Brown píše: „Pri jeho prvom pokuse o dirigovanie novej opery Vojvodu Čajkovského prepadla hrozná úzkosť a mal pocit, že ak si rukami nebude držať hlavu vzpriamene, skotúľa sa mu z ramien a roztriešti sa. Nezostala mu tak ruka na dirigovanie a predstavenie sa muselo ukončiť.“
Možno poslednú šancu pozrieť sa na sklenený blud vedecky ešte dostal Ady Lameijin, špičkový holandský psychiater. Celý život ho tento fenomén fascinoval a pri štúdiách aj následnej praxi sa zaoberal jeho historickými záznamami a skúmaním. Zhodou okolností v roku 1964 práve do jeho nemocnice prišiel človek, ktorý tvrdil, že je jeho telo sklenené.
Lameijin sa príležitosti ihneď chopil a zaznamenal celú liečbu v odborných periodikách.
Po dlhej dobe sa mu s pacientom podarilo nadviazať bližší vzťah a snažil sa preniknúť do problému: čo sklenený človek cíti? Krehkosť a strach z fragmentácie? Ostrosť a strach z porezania ostatných? Pacient v snahe vysvetliť ukázal na okno. „Čo vidíte, pán doktor?” opýtal sa. Lameijin opísal ulicu, autá, stromy, okoloidúcich. „Ha! Prehliadli ste sklo v okne. Nevideli ste ho a to je vám z nich najbližšie. A taký som ja. Som tu, a zároveň nie som. Ako sklenená tabuľa.“
„Priehľadného“ mladíka sa podarilo vyliečiť pomerne rýchlo. Bol zatiaľ poslednou zaznamenanou obeťou skleneného bludu.
Núka sa však otázka, či v našom svete, svete pohľadov cez objektívy a okuliare virtuálnej reality, vo svete, v ktorom sme tak úzko prepojení, že by sme bez sklenených bariér azda ani neprežili, zostane prípadom posledným.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Antropológ: Človek nemá šialenstvo, šialenstvo má jeho
