Elektrokonvulzívna terapia zažíva renesanciu. Každým rokom sa viac a viac ťažko chorých odhodlá pristúpiť na spoločensky nepochopenú liečebnú metódu. Len si predstavte, ako niekomu hovoríte, že ste prešli touto liečbou. Asi ťažko. Najprv totiž budete musieť priznať, že trpíte psychickou poruchou. Pridajte k tomu elektródy na hlave a v očiach nezasväteného ste úplným bláznom – a to pritom úplne zbytočne. Táto terapia, skrátene EKT, si v psychiatrii vydobyla svoje miesto úplne oprávnene. To, ako prebieha dnes, sa rozhodne nedá porovnať s dobou, kedy začínala, aj keď práve tak si ju väčšina ľudí predstavuje. Dnes sa na liečbu šokmi pristupuje s maximálnou šetrnosťou. Síce ide stále o limitnú liečbu, ktorá prináša mnohé riziká, ale zároveň dokáže zachrániť tie najťažšie prípady: rezistentných depresívnych porúch, mánií, obsedantno-kompulzívnych porúch, schizofrénie či letálnej katatónie.
Rímske úhory a gáfor
S elektrinou ako liekom pracovali už starí Rimania. Tí si pri veľkých bolestiach hlavy prikladali k telu elektrického úhora. Prelomovou sa však stala až prvá polovica dvadsiateho storočia. Taliani Ugo Cerletti a Lucio Bini vtedy nadviazali na poznatky predošlého objavu chemickej konvulzívnej terapie. Spočívala vo vyvolaní záchvatu pomocou vstreknutej chemikálie, spočiatku gáfru. Páni navrhli nový spôsob, podľa ich výskumov oveľa účinnejší. Krátke prúdy elektriny spôsobovali oveľa presnejšie požadované kŕče, čiže záchvaty. Prvá úspešná liečba prebehla v apríli roku 1938.
Muž trpiaci psychickou a manickou epizódou podstupoval terapiu každý druhý deň počas troch týždňov, pričom došlo k úplnému uzdraveniu bez výrazných vedľajších účinkov.
Prečítajte si tiež: Nádej pre ochrnutých: vedci preučili neuróny ochrnutých myší
Šoky, ktoré lámu kosti
Z počiatku však tento pacient patril medzi výnimky. EKT vo svojej prvotnej podobe spôsobovala širokú škálu zdravotných komplikácií – poškodenie krátkodobej pamäte, vymazanie spomienok, tiky, paniku, samovoľné záchvaty i úmrtia. Špecifikom boli najmä spočiatku zlámané kosti a potrhané svalstvo. Telo sa v kŕčoch nekontrolovateľne zmietalo. Ku zmene došlo v polovici dvadsiateho storočia, kedy sa objavili prvé myorelaxanciá, látky spôsobujúce uvoľnenie svalov. Od známeho jedu kurare, ktorý v malých dávkach umŕtvoval svalstvo, až k oveľa šetrnejšiemu sukcinylcholínu. Postupom času sa tak z elektrokonvulzívnej liečby stala síce značne nepreskúmaná, ale zato funkčná metóda liečby v psychiatrii.
V šesťdesiatych rokoch, keď sa na trhu objavili prvé antidepresíva, sa vývoj opäť obrátil. Psychofarmaká potlačili EKT aj ďalšie sporné liečebné postupy ako napríklad lobotómiu. Aj pred vynálezom liekov totiž spoločnosť elektrošoky ako liečbu príliš neprijímala. Po prvé to bolo kvôli prípadom použitia EKT bez súhlasu chorého a ďalej kvôli vedľajším účinkom. Svoju úlohu v odklone od elektrošokov zohralo napríklad aj umenie.
Film Prelet nad kukučím hniezdom a jeho knižná predloha Vyhoďme ho z kola von napísaná beatnikom Kennethom Eltonom Keseym sa stali v podstate symbolom boja za šetrný prístup k psychicky chorým.
Nevysvetliteľná pomoc
Ako to, že elektrická terapia vôbec dokáže zapudiť niečo také, ako je ťažká depresia? To doteraz nie je známe. Spočiatku sa lekárska komora rozdeľovala na dve skupiny. Jedna verila, že elektrošoky pomáhajú predovšetkým u porúch, pri ktorých sa pacient sám chce trestať za životné chyby, teda napríklad pri ťažkých prípadoch depresie, pri ktorých sa zvyšuje riziko samovraždy. Druhá skupina verila v vplyv EKT v biologickej rovine.
Dnes sa väčšina prikláňa k fyzickému vplyvu na tkanivo mozgu. Niektorí tvrdia, že ľahké poškodenie vyvolá proces regenerácie, ktorý by sa inak samovoľne nespustil. Tým sa „opravia“ aj zle vytvorené trasy v mozgu, blokujúce produkciu hormónov, napríklad serotonínu. Ale úplná náprava neexistuje. Liečba pomocou EKT totiž u mnohých pacientov slúži len ako dočasné zlepšenie krízového stavu. Preto sa tiež elektrokonvulzívna liečba predpisuje len u ťažkých psychických stavov spojených s ohrozením života.
Úľava verzus zabudnutie
Dnešná forma terapie má s vyššie popísanými rizikami len málo spoločného. Smrť nastáva podľa rôznych prieskumov v 0,0021 % až 0,8 % všetkých prípadov, pričom za ňou najčastejšie stojí prehnaná reakcia na anestéziu. Jediným znepokojujúcim vedľajším účinkom je porušenie pamäte. Práve tento efekt delí pacientov na tých, ktorí sa liečbou zachránili, a na tých, u ktorých došlo k vyliečeniu symptómov porúch za cenu straty spomienok a vedomostí. Rolu v miere poškodenia, respektíve v tom, či nastane, hrá veľa faktorov – vek, zdravotný stav pacienta, počet absolvovaných šokových terapií a ich sila. U fyzicky zdatného jedinca dochádza spravidla k návratu do „normálu“ počas 15 dní od absolvovania poslednej terapie. Do fyzického normálu. Psychická stránka totiž zažíva markantné zlepšenie.
Keď sa všetko podarí, mozog chorého prekoná nepreniknuteľnú škrupinu poruchy a s pomocou psychoterapie zapudí chorobu úplne alebo do vedome zvládateľného stavu.
Paradox defibrilácie
Nuž, aj napriek celkom jasnému prínosu pre zdravie človeka zostáva elektrokonvulzívna terapia v očiach verejnosti niečím barbarským a neprípustným, pričom v iných prípadoch je elektrina ako metóda záchrany života úplne prijateľná. Defibrilácia zachráni denne nespočetne mnoho ľudských životov, pritom ide o metódu čiastočne porovnateľnú s EKT. V prípade elektrokonvulzívnej terapie sa dnes odporúča šesť až dvanásť šokových terapií podľa závažnosti stavu. Vždy dochádza k uspaniu človeka a uvoľneniu jeho svalstva. Potom sa mu umiestnia elektródy na hlavu a krátkym elektrickým výbojom vyvolajú liečebné záchvaty. Všetko pod prísnym monitoringom životných funkcií.
Chorý počas anestézie necíti žiadnu bolesť a prebudí sa zväčša hodinu po zákroku. Po zobudení sa síce môže objaviť nevoľnosť, zmätenosť a otupenosť, no po krátkej dobe sa, podobne ako u iných zákrokov v anestézii, telo navráti do normálu. Po tretej až štvrtej konvulzii dochádza k zlepšeniu. A ak nie, musí sa zmeniť forma terapie.
Povedzme Nie stigmatizácii
Liečba pomocou elektrokonvulzie prebieha na Slovensku hneď na niekoľkých miestach, napríklad v Rožňave či Košiciach. V susednom Česku sa na metódu špecializuje napríklad VFN v Prahe a Psychiatrická nemocnica Bohnice. Odborní lekári zaistia jej hladký priebeh. Samozrejme, až po vylúčení všetkých ostatných, menej rizikových spôsobov. Ak patríte medzi blízkych chorých, nepodliehajte všeobecným falošným predstavám o takejto terapii a psychických poruchách samotných. Najdôležitejšie pre úplné uzdravenie sú podpora, empatia a absencia predsudkov. A vlastne aj pokiaľ nepatríte. Psychická porucha je rovnako závažná ako akékoľvek iné ťažké zdravotné ťažkosti. Podceňovaním a zmenšovaním závažnosti depresie, mánií a ďalších porúch sa ich sila akurát zväčší. A ďalšie škrípajúce lano a krv tečúcu zo zápästia svet naozaj nepotrebuje.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Ako funguje novičok a ďalšie chemické zbrane?
