Skúste si predstaviť, že máte plný močový mechúr, ste na záchode a všemožnými spôsobmi sa snažíte dostať zo seba aspoň kvapku, ale nejde to. Potom nasleduje zúfalstvo, pretože s plným mechúrom sa dá sotva vrátiť na vyučovaciu hodinu, do kancelárie či autobusu. Také peklo pociťuje zhruba sedem percent našej populácie a väčšina z nich sú muži. Volá sa paruréza.
Prečítajte si tiež: 45 najdivnejších fóbií, ktoré vás môžu behom života prepadnúť
Verejné toalety sú tabu
Ide o sociálnu fóbiu, pri ktorej má postihnutý strach či hanblivosť byť sledovaný alebo kritizovaný ostatnými počas močenia. Verejné toalety predstavujú pre jedincov trpiacich syndrómom hanblivého mechúra miesto plné stresu. Nemôžu sa uvoľniť na mieste, kde svoju potrebu vykonávajú ďalší ľudia alebo kde len hrozí, že by tam mohli prísť. A už vôbec sa im to nepodarí, keď vedia, že za nimi čaká rad ľudí, pretože pociťujú psychický tlak. Predstavujú si negatívne a kritické myšlienky ostatných čakajúcich na voľnú kabínku. Niektorým ľuďom s parurézou vadí na toaletách veľký hluk či naopak absolútne ticho. Potrebujú dostatočný súkromný priestor. Nikoho z paruretikov pravdepodobne nikdy neuvidíte pri pisoári. Často je pre nich nedostačujúca aj kabínka, ktorá má dole a hore voľný priestor a nejde zamknúť.
Niektorí ľudia sú na tom tak zle, že sa dokážu naozaj vymočiť len doma, kde majú pocit bezpečia.
Takto spoznáte, že nejde o fyzický, ale o psychický problém. Ak sa človek dokáže bez problémov vyprázdniť doma, ale inde mu to robí ťažkosti, je jasné, že pes je zakopaný kdesi vnútri jeho alebo jej hlavy.
Paruréza môže začať obyčajnou lekárskou prehliadkou
Pýtate sa, ako je vôbec možné, že taká sociálna fóbia u ľudí vzniká? Budete sa čudovať, ale pomerne jednoducho. Väčšinou za to môže nejaký negatívny zážitok spojený s intímnymi partiami a močením. Napríklad preventívna lekárska prehliadka, kedy sestra kontroluje vaše genitálie a chce po vás, aby ste sa pritom vymočili. Cítite sa natoľko v strese, že to nezvládnete. Tento traumatický zážitok zažívajú predovšetkým muži a to je možno jedným z dôvodov, prečo parurézou trpia hlavne oni. To, samozrejme, nie je jediný zážitok, ktorý sociálnu fóbiu spúšťa. U každého človeka to môže byť aj niečo iné. Na pôvodne negatívnu skúsenosť sa nabaľujú myšlienky typu: Raz som sa nedokázal vymočiť na verejnosti, určite mi to nepôjde ani teraz. Po množstve vnútorných presvedčení o vlastnej neschopnosti močiť mimo vlastný domov sa z toho stane niečo bežné, čo sa výrazne odrazí na kvalite života.
Paruretici sa vzdávajú činností, ktoré majú radi
Jedinec trpiaci parurézou sa za to väčšinou hanbí, je schopný o svojej sociálnej poruche hovoriť nanajvýš pred svojimi najbližšími, ak vôbec. Tým to však ešte len začína. Postihnutý sa začne zámerne vyhýbať niektorým miestam a činnostiam. Hoci mal predtým rád cestovanie, teraz je to pre neho nočná mora. Autobus, vlak či lietadlo – v dopravných prostriedkoch sa nachádza plno ľudí. Navštíviť v nich záchod sa pre paruretika stáva nemožným. Ak cestu človek musí nutne absolvovať, po celý čas cíti stres a úzkosť z toho, aby sa mu náhodou nenaplnil močový mechúr.
Ďalším strašiakom sú obchodné centrá. Ľudia trpiaci touto sociálnou fóbiou nemôžu nakupovať viac ako dve hodiny.
Vyhýbajú sa aj spoločenskému dianiu. Radšej, než aby sa šli pobaviť niekam večer s kamarátmi, zo strachu zostanú doma. Najhoršie na tom je, že si vymýšľajú rôzne výhovorky, prečo neísť, no svojim priateľom sa s tým radšej nezveria. Pripadali by si totiž neschopne a trápne. Ženy sa väčšinou neboja so svojím problémom zveriť aspoň blízkym kamarátkam a tiež majú menší strach vyhľadať odborníka. Niektorí muži, na rozdiel od žien, túto sociálnu fóbiu berú ako svoje zlyhanie.
Ďalším problémom môže byť chodenie do práce či školy. Paruretici sa snažia vystihnúť chvíľu, kedy bude na záchode najmenej ľudí. Niektorým kolegom či spolužiakom to môže prísť divné a dokonca sa ich na to môžu spýtať, čomu sa postihnutí snažia predísť. Radšej kvôli paruréze veľmi obmedzujú pitný režim, aby museli záchod navštevovať čo najmenej. Ak však človek dlhodobo málo pije, môže sa to negatívne odraziť na jeho zdraví.
Liečba existuje
Pozitívne je, že s touto chorobou sa bojovať dá. Človek však musí nájsť odvahu a prekonať hanbu. V prvom rade by o tom mal paruretik niekomu povedať. A úplne najlepšie by bolo, keby zašiel k odborníkovi. Urológ totiž dokáže vylúčiť všetky fyzické príčiny a potvrdiť diagnózu. V krajných prípadoch môže pacienta naučiť katetrizáciu močového mechúra, čiže mechanické vyprázdnenie. To však nie je liečba, ale len dočasná pomoc.
Z liečebných metód sa najviac osvedčila psychoterapia, pri ktorej sa psychológ snaží pomôcť človeku zmeniť jeho postoj k močeniu na verejnosti.
Kognitívno-behaviorálna terapia sa zatiaľ prejavila ako najúčinnejšia. Pomáha paruretikom zmierniť pocit úzkosti pri močení. Počas liečby sa ľudia zámerne vystavujú situáciám, ktoré sú čím ďalej náročnejšie. S ich pomocou sa človek za nejakú dobu dokáže aspoň na určitých miestach vymočiť. Chce to však trpezlivosť. Rovnako ako s ostatnými sociálnymi fóbiami tak aj s parurézou sa bojovať dá. Chce to len odhodiť hanblivosť, nebáť sa o svojom probléme otvorene prehovoriť a mať pevnú vôľu. Človek sa prvými neúspechmi nesmie nechať zlomiť.
Psychickú rovnováhu považujeme všetci za samozrejmosť. Pokiaľ ju máme. Bohužiaľ niektoré zákutia mysle si občas robia, čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa podrobne venovali na našej špeciálnej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch.
Prečítajte si tiež: Čo pomôže, keď sa bojíte lietať? Vedomosti, hlboké dýchanie a žiaden alkohol
