Celý rad myšlienkových smerov sa snažil popísať čo rozvíja a utužuje medziľudské väzby. Od Freuda po Gestalt psychológiu. Existuje však ešte jeden dôkladne preštudovaný, napriek tomu verejnosti asi najmenej známy smer. Hovorí sa mu teória priľnutia či teória citovej väzby a je stále viac oceňovaný pre svoju schopnosť vysvetliť a zlepšiť to, akým spôsobom fungujeme vo vzťahoch.
Pol storočia trvalo…
Pred viac ako 50 rokmi s ním prišiel britský psychoanalytik John Bowlby. Jeho kolegyňa, Američanka Mary S. Ainsworth následne teóriu priľnutia vedecky overila. Dnes ich myšlienky prežívajú prelomové obdobie a aplikujú sa hocikde od materských škôlok až po najrôznejšie programy osobného rozvoja. Odborníci na psychológiu, neurovedy, sociológiu a vzdelávanie sa dnes zhodujú, že hlavné posolstvo teórie – to, že kvalita našich najskorších citových väzieb zásadne ovplyvňuje to, ako sa správame v dospelosti – je v ére, kedy ľudia majú bližšie k svojim smartfónom než k sebe navzájom, mimoriadne rezonujúcim konceptom.
Brať aj dávať
Tvrdí, že koncom prvého roka života máme v mozgu pevne otlačenú šablónu toho, ako si myslíme, že vzťahy fungujú. Samozrejme, založenú na tom, ako s nami zaobchádzajú rodičia či ten, kto sa o nás najviac stará. Z evolučného hľadiska to dáva zmysel: potrebujeme jednoducho čo najrýchlejšie prísť na to, ako prežiť v prostredí, ktoré nás obklopuje. „Ak sa cítite bezpečne, je to skvelé, pretože očakávate, že ak máte nejaké problémy, môžete sa na niekoho obrátiť pre pomoc. A naopak cítite, že tu v prípade potreby budete pre druhých vy,” hovorí Miriam Steeleová, riaditeľka Center for Attachment Research (Centra pre výskum väzieb) v New Yorku.
Prečítajte si tiež: Kamarátky a kamaráti nás v mladosti držia nad vodou, v starobe zase pri živote
Každý druhý z nás…
Omnoho menej skvelé ale je, ak patríte k tým 40 až 50 % bábätiek, ktoré majú podľa záverov analýzy výskumu neisté väzby. A to kvôli tomu, že ich najskoršie skúsenosti neboli práve optimálne (ich opatrovatelia boli buď nepozorní, despotickí, odmietaví, nezodpovední, neprítomní alebo možno zastrašujúci). „V takom prípade sa musíte naučiť spoliehať len sami na seba,“ hovorí doktorka Steeleová.
Neskôr si títo ľudia musia sformovať bezpečné väzby a tak prekonať svoj chybne fungujúci vnútorný model.
S dnešnou 40-50 % rozvodovosťou sa to môže zdať ako pomerne neľahká úloha. Áno, výskumníci hovoria, že ľudia, ktorí vyrástli v móde neistých väzieb, majú tendencie napĺňať iba svoje vlastné očakávania, a to aj v prípade, že sa nestretávajú s pochopením. Môžu sa podvedome správať necitlivo, nezodpovedne alebo despoticky, podľa toho, čo sami poznajú najlepšie alebo utekajú z pevnejších väzieb, pretože im nič nehovoria, alebo ich dokonca desia.
Našepkávač našich životov
„Náš systém väzieb prednostne ,vidí’ veci, ktoré sa nám stali v minulosti,“ potvrdzuje Dr. Air Levine, psychiater z University of Columbia a spoluautor knihy Attached. V nej odhaľuje, ako naše väzby a správanie, ktoré predurčujú, ovplyvňujú neurochémiu v mozgu. „Funguje to podobne ako vyhľadávanie v Googli, ktorý vám našepkáva veci, ktoré ste už raz hľadali,“ vysvetľuje.
Napriek tomu minulosť nemusí byť nutne osudom.
Intervenčné programy na University of Delaware hlásia úspech pri práci s rizikovými skupinami (napríklad maloletými matkami), kde sa im snažia pomôcť zmeniť ich naučené väzby. Tie sú často odovzdávané po celé generácie. Vytvárajú tak pre nich oveľa bezpečnejšie vzťahy. Iná intervenčná stratégia zameraná na teóriu väzieb s názvom Circle of Security, ktorá funguje v 20 krajinách, tiež hlási vysokú efektivitu.
Všetci sme veľké bábätká
Čo majú oba systémy spoločné, je práca na tom, aby si charakter svojich väzieb a s ním spojené možné “sabotážne” správanie účastníci v prvom rade uvedomili a následne sa naučili, ako vybalansovať svoju zraniteľnosť a autonómiu vo vzťahoch. „Jedným z dôvodov, prečo sa teória väzieb ocitla sčista-jasna na výslní, je to, že jej myšlienky a mechanizmy tak veľmi rezonujú s tým, akým spôsobom dnes žijeme,“ hovorí Kenneth Levy, profesor psychológie z Pennsylvania State University, ktorý sa zaoberá psychoterapiou na základe väzieb.
Keď sa pozrieme na klasifikáciu, väzby delíme na štyri základné typy:
– bezpečná,
– neistá úzkostná,
– neistá odmietavá,
– neistá zmätočná.
Keď dôjde na lámanie chleba
Nie je také ťažké odhadnúť, ktorý z týchto typov sa týka vás a vašich vzťahov s druhými. Typológia vychádza z desiatok tisíc pozorovaní bábätok a batoliat, ktoré ich opatrovatelia nechali na chvíľu buď osamote, alebo s cudzím človekom a potom sa vrátili. Testu sa hovorí “neznáma situácia”.
Rovnaké nálepky sa dajú aplikovať aj na to, ako sa dospelí správajú k svojim milovaným v ťažkých chvíľach a stresových situáciách.
Čo s vami urobí vaša väzba?
Deti, ktoré sa cítia bezpečne, rozruší, keď ich opatrovateľ opustí a potom mu bežia v ústrety s otvorenou náručou, keď sa vráti. Skončia s ním vo vzájomnom objatí a nechajú sa ľahko uspať. Dospelý, ktorý žije s bezpečnou väzbou, sa na svojho partnera obracia, ak potrebuje utešiť v situácii, keď sa mu napríklad nedarí v práci alebo sa jednoducho cíti zranený či zraniteľný. A naopak v prípade, že sa situácia obráti, je tu pre svojho partnera úplne samozrejme aj on.
Neisté úzkostné deti tiež rozruší, keď ich opatrovateľ odíde a možno k nemu aj prídu, keď sa vráti. Ale utíšiť ich hnev nie je nič ľahké. Najmä preto, že sa opatrovateľ už v minulosti ukázal byť nespoľahlivým zdrojom komfortu. Keď sa takéto dieťa rozčúli, kope a ukazuje vám chrbát. V dospelosti má potom tendenciu byť posadnutý svojím vzťahom a urobí čokoľvek pre získanie pozornosti svojho partnera. V romantických záležitostiach tlačí na pílu a predstava čakania na čokoľvek je pre neho neznesiteľná.
Neisté odmietavé deti nevykazujú žiadne rozrušenie vo chvíli, keď ich opatrovateľ odíde (hoci hladina ich stresových hormónov a srdcový tep letia raketovo nahor), a nedávajú najavo žiadne vzrušenie, keď sa vráti. Sú zvyknuté, že sú ignorované či odstrkované, prípadne ich rodičia rozmaznávajú príliš veľkým množstvom pozornosti. Neistí a odmietaví dospelí mávajú ťažkosti s intimitou a zo vzťahov utekajú. A to aj vtedy, keď sú šťastní.
Odmietajú hovoriť o svojich pocitoch a nečakajte, že vám zavolajú späť, keď od vás nájdu zmeškaný hovor.
No a nakoniec neisté neorganizované deti a dospelí vykazujú ako úzkostné, tak aj odmietavé správanie v úplne nelogickom a čudnom slede. To je väčšinou dlhotrvajúcim dôsledkom situácií z ich detstva, v ktorých sa im opatrovateľ vyhrážal alebo ich trápil.
Všetko so všetkým súvisí
Pre identifikáciu vášho typu citovej väzby existuje niekoľko druhov dotazníkov, avšak kritici tvrdia, že ich presnosť je do značnej miery závislá na znalostiach a skúsenostiach toho, kto ich interpretuje. „Môže sa stať aj to, že jeden človek bude pasovať do všetkých štyroch kategórií,“ vysvetľuje Glenn I. Roisman, riaditeľ Relationships Research Labu pri University of Minnesota v Minneapolise.
Peter Fonagy, profesor psychoanalýzy na University College London, ho dopĺňa: „Je dôležité spomenúť aj to, že rovnako tak, ako sa neistí ľudia môžu stať istejšími, ak majú istého partnera, môžu o svoju istotu tiež prísť, keď svoj život spoja s niekým z kategórií neistých.“ A dodáva, že partner s bezpečnou citovou väzbou sa nerovná partner ideálny. Ide o to, aby ste sa vzájomnou starostlivosťou a úprimnou komunikáciou dokázali o svoj vzťah starať aj v časoch, kedy nie je všetko zaliate slnkom. „Ak vám viazne úprimná a skutočná komunikácia, skôr alebo neskôr vám začne viaznuť i vzťah,“ uzatvára doktor Fonagy.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Vynikáte v empatii? Potom by ste si doma nemali pestovať narcisa.
