Keď sme všetci nadpriemerní vodiči, kto spôsobuje búračky?

Auto a mobilita, Život
Už sa vám za volantom určite stalo, že to do vás niekto skoro napálil. „Čo teraz všetko prejde autoškolou!“ Zanadávate. Lenže to isté už si veľmi pravdepodobne povedal o vašich vodičských schopnostiach niekto iný. Podľa prieskumov je totiž naša schopnosť objektívneho sebahodnotenia pokrivená. Skoro každý z nás si myslí, že je lepší vodič než priemerný účastník cestnej premávky. A je úplne jedno, čo má na značke.

Dvaja psychológovia z americkej univerzity vo Washingtone urobili v šesťdesiatych rokoch prieskum medzi účastníkmi dopravných nehôd, v ktorom mali ohodnotiť svoje vodičské schopnosti. Prevažná väčšina z nich ich označila za nadpriemerné. A to niektorí z nich nehodu sami zavinili. Tak nejako by sa dalo očakávať, že väčšina z nich skôr sklopí hlavu a uvedie trochu skromnejšie sebahodnotenie. Účastníci prieskumu ale nie sú hlupáci neschopní úprimnej sebareflexie: k neochote pripustiť možnosť vlastného zlyhania nás nabáda náš mozog.

Prečítajte si tiež: Zachovajte paniku: Spomaliť na tridsiatku plošne nemusíme

Všetko sa deje tak, ako chcem ja
Tomuto nášmu pocitu ovládnutia každej situácie hovoríme ilúzia kontroly a nemusí sa týkať len schopností za volantom. Je pre nás náročné si pripustiť, že existuje situácia, ktorú nemôžeme aspoň čiastočne ovplyvniť. Na hlbšie preskúmanie tohoto fenoménu vznikol experiment, v ktorom si vedci vzali na pomoc dve žiarovky. Na jednej bol nápis Výhra, na druhej Prehra a obe žiarovky sa náhodne zažínali a vypínali. Účastníci pred sebou mali tlačidlo, ktorého stláčanie môže a nemusí ovplyvniť počet Výhier. Nakoniec si ale všetci na konečnom počte kladných bodov nárokovali aspoň minimálny podiel.

Pre náš vnútorný pokoj totiž potrebujeme nejakú istotu, že jedna vec spôsobuje druhú a nič nie je úplná náhoda.

Vnímať veci ako nezávislé udalosti bez súvislosti nezvládne úplne každý. A že to podobne majú aj zvieratá dokázal americký psychológ B. F. Skinner na svojom experimente s holubmi. Vtáky dostávali stravu v presne daných intervaloch, bez ohľadu na dianie v klietke. Sami si ale správanie tesne pred kŕmením zafixovali ako spúšťač ďalšieho zobu. Každý holub si vytvoril vlastný rituál (skákanie, kývanie hlavou), ktorý považoval za spúšťač plného brucha.

Rovnako aj my chceme mať pocit kontroly nad náhodnými systémami, upokojuje nás to. Nechceme mať pri každom usadnutí do auta strach z vecí, ktoré by sa mohli stať.

Keď zvážite naozaj všetky možnosti, nie ste v bezpečí vlastne nikde.

Hlupák zostáva hlupákom
A v otázke porovnávania sa s ľuďmi vôkol má zase väčšina ľudí pocit, že je o niečo (alebo o veľa) lepšia ako priemerná vzorka populácie. 88 % vodičov si myslí, že ich vodičské schopnosti sú nadpriemerné. Lepšie šoférujú, majú lepší prehľad o situácii na ceste a len oni zvládajú v pohode písať smsky a zároveň viesť vozidlo. Tejto ilúzii sa hovorí ilúzia nadradenosti alebo „Lake Wobegon efekt“. Lake Wobegon je imaginárne mestečko, kde všetko funguje ako má. Všetky ženy sú silné, všetci muži nádherní a všetky deti nadpriemerne nadané. Ale v reálnom svete to takto nefunguje a aj vy môžete niekedy urobiť chybu.

Čím menej je človek schopný, tým väčšiu má tendenciu sa preceňovať (tzv. Dunningov-Krugerov efekt).

Skutočne schopní ľudia sa naopak zase väčšinou málinko podceňujú. A tí menej schopní navyše málokedy menia svoj názor, a to ani po konfrontácii s realitou. Mimochodom, spomínaný Dunningov-Krugerov efekt vychádza z výskumov inšpirovaných absurdnosťou lúpežného prepadnutia, ktoré presne ilustruje ilúziu tých menej nadaných: Istý McArthur Wheeler totiž ozbrojený a bez masky vylúpil dve banky. Keď ho zatkli, bol Wheeler v šoku, ako ho spoznali, veď sa predsa „polial citrónovou šťavou“. Bol pevne presvedčený, že citrón funguje ako elixír neviditeľnosti. Záznamy z kamier označil za podvrh.

Teraz kráľom ciest som ja
Logickým dôsledkom nadhodnocovania vlastných schopností je znížená opatrnosť. Čo ešte tak nevadí, keď skladáte origami, ale na ceste už z toho môže byť riadny problém. Väčšinu dopravných nehôd totiž spôsobuje nepozornosť vodičov a nevenovanie sa šoférovaniu.

Mechanické poruchy a externé vplyvy môžu len asi za 10-15 % kolízií.

Na zvyšok pripadá ľudský faktor, a teda nedostatočné skúsenosti, nepozornosť a nerešpektovanie pravidiel, či už je to prekročenie odporúčanej rýchlosti alebo používanie mobilu za jazdy. Každý sa totiž považuje za profíka a pravidlá sú predsa pre začiatočníkov. Skrátka, pre všetkých tých sviatočných vodičov, ktorí majú na aute nalepené Zetko, päťdesiatku na tacháči a smrť v očiach (a ideálne ešte slamený klobúk na hlave).

Radšej neskoro ako vôbec
Podľa posledných prieskumov je čím ďalej častejším dôvodom dopravných nehôd používanie telefónov počas šoférovania. Každú štrnástu nehodu zaviní vodič s mobilom v ruke. Takto ich používa približne 60 % vodičov, handsfree totiž zapne len 44 % z nich – a to navyše funguje len na telefonovanie, nie na ostatné úkony, ako Facebook a podobne. Ostatní jednoducho majú pocit, že ich vodičské schopnosti a postreh sú nezlomné. Niektorí účastníci prieskumu dokonca priznali, že počas šoférovania niekedy aj fotia alebo nakrúcajú videá. K nehodám napomáha paradoxne aj ohlasovanie miest merania rýchlosti. Vodiči sú donútení spomaliť a znudení náhlym slimačím tempom vytiahnu mobil a skontrolujú novinky vo svete.

A ako je to s tým vnímaním vlastných schopností sme si už povedali. Preto nebláznite: nie je veľa vecí, ktoré by nemohli počkať, než dorazíte do cieľa.


Na riziká používania mobilov za volantom poukazuje aj nová kampaň Českej asociácie poisťovní a BESIP.

#Simona Ó.

Pretože určite za volantom tiež trávite peknú časť života, mrknite sa na náš blog s množstvom rád pre vodičov Rád šoférujem. Na čo je dobrá škola šmyku, čo robiť pri dopravnej nehode a podobne. Nikdy neviete, ale raz sa to môže hodiť. Príjemné čítanie!

Prečítajte si tiež: Viete zabrzdiť rovnako rýchlo ako vaše auto? Môžete si to vyskúšať