Čo vám môže dať, keď skúšate hrať?

Psychická pohoda, Rozhovory, Životný štýl
Keď sa povie herectvo, naskočí vám najskôr film, divadlo, prípadne nejaká hollywoodska celebrita. My sa však na herectvo pozrieme inak: ako na formu odreagovania sa, ktorá vám môže veľa dať. A to s Vendulou Ježkovou, úspešnou herečkou, ktorú síce v televízii a na divadelných doskách stretnete čím ďalej zriedkavejšie, ale o to častejšie si môžete zahrať priamo s ňou na jej hereckých workshopoch.

Dá sa stručne vyjadriť, čomu sa na svojich kurzoch venujete? 

Kurzov je viacero druhov, ale keď to zjednoduším, tak tomu, aby dospelí ľudia zahodili mobily, laptopy, účtenky a všetky dospelácke problémy a šli sa spolu hrať. 

Prečo by to mali robiť? 

V čase sociálnych médií, neustáleho zhonu a prísunu desivých správ sa bohužiaľ čoraz viac od seba vzďaľujeme. Mnoho ľudí sa cíti byť samo, pohlcuje nás pocit bezmocnosti, strach a smútok. Chýba nám obyčajná spoločne prežívaná radosť. A to je presne to, čo vedia riešiť herecké cvičenia. Sme spolu. Bavíme sa. Hráme sa. ImprovizujemeSmejeme sa. Pri hraní etúd sa človek uvoľní a zažije spontánnu a nefalšovanú radosť zo spolupatričnosti. Na kurzy a workshopy chodí už viac ľudí, ktorí hľadajú práve toto, než ľudí, ktorí by sa túžili stať hercami.  

Akí ľudia na ne teda chodia? 

Právnici, tlačoví hovorcovia, knihovníčky, študenti, nezamestnaní, zdravotné sestry, mamičky na materskej dovolenke… Po lekcii je to partia smejúcich sa ľudí, ktorí idú ešte na kávu alebo víno, aby si stihli pokecať, kým sa rozídu za svojimi povinnosťami. Niekedy vznikajú aj priateľstvá a občas chodíme spoločne do divadla, na výstavy alebo na prechádzku, rozoberáme, čo nás kde zaujalo. 

Čo myslíte, že ich na tom priťahuje? 

Je to vlastne paradox, pretože divadlo vnímame ako niečo umelé a predstierané. Ale keď sa spoločne hráme, nie je v tom faloš. Počas hrania sme bezprostrední, aj keď sme dospelí. Možno práve preto: proste nám to „blbnutie“ chýba. Občas si takýto luxus treba dopriať. 

 

Cesta k zdravému prežívaniu 

Je to teda skôr zábava, alebo sa tak účastníci kurzov snažia riešiť aj svoje problémy? 

Hlavne je to zábava a relax. Počas hrania nemusím nikomu nič dokazovať, nikto mi nič nevnucuje, nehovorí, čo má ako byť, len si užívam spontánnosť a možno vďaka tomu niekedy zistím aj niečo nové o sebe. Ale ani nemusím. To, že sa uvoľním, úplne stačí. Už to je dôležitý zážitok a rozhodne nie banálny. 

Keď si prepojím telo, emócie a slová, dostávam sa k zdravému prežívaniu. Po prvotnom ostychu z hrania, ktorý je úplne normálny (aj väčšina hercov má trému), prichádza radosť. Z čoho? Že som, že mi niečo napadlo, že som sa prejavila a niekto na to reagoval, že som do toho išla a prekonala svoje obavy. 

To znie až rozprávkovo jednoducho… 

Naozaj rozprávkovo, však? Akoby sa očakávalo, že v spoločnosti zameranej na výkon bude všetko vykúpené potom a námahou, až potom môžeme mať nárok na dobrý pocit, ktorý si zaslúžime. A odrazu je niečo ľahké, jednoduché? Odvykli sme si a veľa ľudí hľadá spôsob, ako odfiltrovať napätie, pocit nedostatočnosti. Človek sa nemôže opiť každý deň. 

Máte nejaké základné techniky alebo najčastejšie postupy? 

Ojój, tých je veľa, čo človek to prístup. Mám rada etudy, v ktorých je zapojené telo. Napríklad tú, ako idete vlakom, ktorý poriadne hegá a jednému cestujúcemu sa stratila peňaženka. Nielenže hráte situáciu, ale okrem toho sa s partnermi stále ladíte, aby ste sa hýbali v podobnom rytme natriasania vlaku. Stáva sa, že na peňaženku ani nedôjde, pretože natriasanie sa stane hlavnou témou.  

A je to len o improvizácii, alebo pracujete aj s konkrétnymi situáciami z divadelných hier? 

To sa ťažko opisuje, musíte to zažiť, myslím tie situácie. Trebárs cvičenia na pohybovú predstavivosť sú parádne, ale slovami ťažko opísateľné. Z hier sme zatiaľ realizovali v kurze len jednu – súčasný text slovenského dramatika Petra Lomnického Pamiatkar. Aktuálne pracujeme na dialógoch z Hamleta. Hry pre účastníkov kurzu vyberám podľa toho, kam sa potrebujeme posunúť a akú časť hereckej práce preskúmať. V hereckých kurzoch, ktoré sú dlhodobé, diskutujeme, či majú účastníci chuť pracovať napríklad na dialógoch, celej hre alebo výlučne na hereckých cvičeniach.  

Ponúkate aj kratšie kurzy pre tých, ktorí si chcú herectvo len tak skúsiť?  

Organizujem dielne či workshopy, ktoré sú jednodňové alebo dvojdňové, zamerané na konkrétnu tému, napríklad prácu s rekvizitou, ako vzniká slovo, plasticita tela pod. Obľúbená je napríklad dielňa „Mluv, mluv, zajímáš mě”, ktorá je zameraná nielen na komunikačné techniky, ale aj herné situácie a etudy – ako sa dá zaobchádzať so slovom, aké to je, keď niekto hovorí veľa alebo málo atď. Vediem kurzy, ktoré trvajú jeden semester (3 – 4 mesiace) a niektoré sa predĺžili na dva roky. Kurz komunikačných zručností mám koncipovaný na jeden mesiac.

 

Hrajte sa v každom veku 

Čo mávate na konci ako výsledok spoločnej práce? 

Niekedy to dokonca vôbec nekončí! Ako so skupinou, s ktorou sme už dva roky, a vyzerá to, že pôjdeme ďalej. Ako som už hovorila: ľudia odchádzajú uvoľnenejší, radostnejší a odnášajú si skúsenosti a zážitky. 

 Aké má vaša práca úskalia? Čo je na nej najťažšie? 

Navštevujem svojho supervízora, aby som sa rozvíjala a absolvovala pravidelnú psychohygienu. To sa týka hlavne mojej práce na Psychosomatickej klinike. Ak mám parafrázovať Hamleta, treba byť pripravený, to stačí. My ľudia sme krehké nádoby a ctiť to je pre mňa alfa a omega. Nikoho nikam netlačiť a starať sa o rozvoj pocitu vzájomnej dôvery v skupine. A tiež aby sme pre samotnú hru nezabudli hoci na pitný režim.    

A čo vás na tom najviac baví? 

Je zaujímavé pozorovať, akí sme rôzni. Že si môžeme byť navzájom inšpiráciou. A že aj v neporozumení tkvie obrovský potenciál naučiť sa prijímať druhých takých, akí sú. To sa vďaka situácii v hre môže diať a práve to je pre mňa stále na úrovni zázraku.  

Čo pre vás znamená divadlo? 

Divadlo je hra. Nedýcham ho a nenajem sa ho, nepotrebujem ho, aby som žila. No myslím, že by bola škoda zabudnúť sa hrať, a to v každom veku. 

 

MgAVendula JežkováPh.D. 

Vyštudovala Janáčkovu akadémiu múzických umení, odbor činoherné herectvo, v rámci ktorého absolvovala stáž na Filmovej škole v poľskej Lodži (činoherné a filmové herectvo) PWSFTiT im. Leona Schillera. V roku 2016 obhájila dizertačnú prácu „Herectvo ako tvorba“ a stala sa Ph.D. v odbore dramatické umenia. V súčasnosti vedie hereckú platformu justmonkeys.cz, spolupracuje so Psychosomatickou klinikou Prahy 6, hosťuje v Divadle Husa na provázku a venuje sa využitiu divadelných a komunikačných techník pre organizácie a verejnosť. Má rada jablkový koláč.