Vďaka je prirodzenou súčasťou psychologického dozrievania osobnosti každého z nás. Nezaobíde sa bez nej priateľstvo ani láska. Podľa profesora Jara Křivohlavého, autora knihy Psychológia vďačnosti a nevďačnosti, môžeme vďaku definovať ako kladnú emocionálnu odpoveď na dar. “Je kladným zhodnotením toho, čo sa stalo, keď bol niekto obdarovaný nezištným činom,” píše Křivohlavý. A tým nezištným činom môže byť prakticky čokoľvek. Od dobre premysleného darčeka od partnera po pekne strávené popoludnie s kamarátkou. Štúdie preukazujú priamu súvislosť medzi vďakou a blahobytom, vďaka čomu potom lepšie spíte, lepšie nadväzujete vzťahy a chránite sa proti stresu a depresiám, takže ste celkovo odolnejší.
Vďaka – alebo vďačnosť, ak chcete – sa nedá priamo naučiť, je to prirodzená reakcia, ktorú cítime v závislosti na určitých podnetoch, ale rozhodne sa dá objavovať.
Napríklad tým, že každý deň napíšete tri veci, za ktoré môžete byť vďační. A stačia úplné maličkosti. Vedci z Manchesterskej univerzity zistili, že práve toto jednoduché cvičenie dokáže zvýšiť pocit spokojnosti zo života.
Psia choroba
Z času na čas sa na svete vyskytne niekto, kto vďaku jednoducho neuznáva. Napríklad Stalin tvrdil, že je to choroba, ktorou trpia psi. “Stalin bol človek neschopný nadviazať normálny zdravý vzťah. Rovnako ako väčšina ostatných diktátorov sa považoval za výnimočného človeka stojacemu oproti ostatným ‘obyčajným ľuďom’. Problém s emóciami majú všeobecne predovšetkým ľudia s narcistickými črtami, ktorí neuznávajú ostatných ako samostatné entity, nie sú schopní milovať a ostatných považujú iba za nástroje na dosiahnutie svojich vlastných cieľov,” vysvetľuje poľská psychologička a psychoterapeutka Danuta Golecová z Polish Society for Psychoanalytic Psychotherapy.
Emocionálna zrelosť
Emocionálne zrelý človek prejavuje celú škálu rôznych emócií. Od radosti, obdivu a vďačnosti po hnev či neľúbosť. Dokáže ich rozoznať, analyzovať a tiež podľa ľubovôle v sebe pozdržať. Všetky tieto emócie sa v nás budujú postupne a všetky sú súčasťou prirodzeného procesu psychologického zrenia.
Už v detskom veku sme schopní vyjadrovať nejakú mieru vďaky.
“Deťmi prejavená vďačnosť sa veľakrát líši od tej dospeláckej. Učíme ich kúzelným vetám ako: ‘Ďakujem, že si ma vzal do kina, oci,’ alebo ‘Mamička, vyzeráš unavene, uvarím ti čaj, chceš?’ Tieto krátke a niekedy aj dojemné okamihy vďačnosti ale ešte nie sú prejavom úplnej emocionálne zrelosti,” tvrdí Golecová.
Takéto vety však nie sú pre všetkých samozrejmosťou. Ako to, že niektoré deti vyjadrujú vďaku s úplnou ľahkosťou a iným to zúfalo nejde? Odpoveď je pomerne jednoduchá: každé dieťa totiž prežíva skutočnosť inak. “Rodíme sa s určitou danou emočnou vybavenosťou. Ďalšiu sadu emócií získavame počas prvých piatich rokov života. Inšpirujeme sa pritom predovšetkým tým, čo nás obklopuje: napríklad rodinným prostredím či kamarátmi,” vysvetľuje psychologička. Svoju úlohu v tom ale hrajú aj ďalšie faktory. Zdanlivo problematické dieťa môže v skutočnosti zažívať frustrácie, úzkosti alebo nepríjemnosti typu nerozpoznané potravinové alergie, o ktorých mnohokrát nevedia ani jeho vlastní rodičia. Vo výsledku tak môže byť viac plačlivé, menej radostné a ani vďačnosť nebude prejavovať tak ľahko ako dieťa, ktoré ničím takým neprechádza.
Dostávať a dávať
Vďaka nie je o tom, že vidíme všetko ružovo a už nikdy inak. Schopnosť prijímať dary, emócie či pocity od ostatných nás robí lepšími, ucelenejšími ľuďmi. A jej odmietaním sami seba ochudobňujeme. Známy poľský psychoterapeut Andrzej Wiśniewski napríklad tvrdil, že schopnosť dávať a dostávať je tou najzásadnejšou zložkou vzťahu. “Schopnosť prijímať dary zahŕňa tiež ocenenie snahy toho, kto nás obdaroval, či už sa nám dar páči alebo nie. Mali by sme byť vďační za to, že na nás niekto skutočne myslel,“ hovorí Golecová.
Práve umenie oceniť väčšiu či menšiu snahu tých druhých posilňuje každý vzťah. Niektorí ale nedokážu dar prijať a zakaždým, keď nejaký dostanú, musia ho hneď oplatiť.
Vyzerá to síce ako logická cesta, ako preukázať druhému našu vďaku, podľa Golecovej sa za tým ale skrýva fakt, že obdarovaný nie je schopný zniesť pocit vďaky. Ten totiž mnohí zamieňajú s pocitom dlhu voči druhým. Ak nám niekto dá darček, máme tendenciu mu ho čo najskôr oplatiť, aby sme si opäť boli rovní. Inak sa pocit dlhu prehlbuje a my sa tak cítime čoraz menej komfortne.
Pocity sú len na chvíľu
Ako teda vyzerá skutočná vďaka? Nemôžeme si len tak povedať: “Odo dneška som za všetko v živote vďačný a všetky negatívne emócie sú fuč.” Existujú vôbec ľudia, ktorí by boli za každých okolností vďační? Danuta Golecová v takých neverí. “Pocity sú prechodné, nemôžeme zažívať celý život jednu jedinú emóciu, po čase by sa stala úplne neznesiteľnou. Prehnane prejavovaná vďačnosť pôsobí umelo a takému človeku ju pravdepodobne aj tak nebudete veriť a budete to považovať skôr za lož ako spontánnu pozitívnu reakciu.”
Nepríjemné sa nedá ignorovať
Esenciou vďačnosti je naša spontánnosť. Niekedy nás nečakane “prepadne” pri spomienke na kamaráta, ktorý pre nás v minulosti urobil niečo pekné, alebo sa rozplačeme vo chvíli, keď nám niekto ponúkne pomoc, keď ju naozaj potrebujeme. Nemôžeme však byť vďační úplne za všetko, čo v živote prežívame. Podľa Golecovej by sme tak ignorovali nepríjemné sféry života, ktoré vyžadujú pozornosť a stali by sa z nás len večne zasnívané bytosti nevedomky putujúce časom.
Kurz vďačnosti
Každý z nás nájde vo svojom živote skutočnosti, za ktoré môže byť vďačný či vďačná. Nemusíme si ich umelo vytvárať. Vďaka môže mať silu náhleho elektrického šoku, alebo sa objaviť len ako ľahký hrejivý pocit niekde pri srdci. Nemusíme na to mať špeciálny “kurz vďačnosti”, úplne stačí, ak sa budeme snažiť žiť svoj život vedomo a starostlivo vnímať ľudí okolo nás.
Z dlhodobého hľadiska plynie vďačnosť z našej schopnosti užívať si život. Stačí byť len o trochu pozornejší k drobným pozitívnym prvkom našej existencie, ako je krásne leto (či zima) alebo zaujímavá scenéria. Podľa odborníkov sa potom pocit vďaky dostaví prirodzene.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
