Ako sme vyhoreli: spoveď úspešných a slávnych

Psychická pohoda, Rozhovory
Pociťujeme stratu energie, motivácie a to, čo nám predtým dávalo zmysel, v nás začína vyvolávať odpor. Napriek tomu tvrdíme, že sa nič nedeje. Potom však prichádza stav úplného vyčerpania, ktorý nás vyradí z prevádzky.

V ďalšej diskusii Ligy za duševné zdravie s podporou spoločnosti UNIQA sa stretli viacnásobný zlatý medailista vo veslovaní Ondřej Synek, právnička Zuzana Šimeková a psychiater Martin Ondrejkovič, ktorí sa podelili o svoje osobné skúsenosti s vyhorením, tipy aj cenné rady.

Horíme rýchlo, vyhoríme pomaly 

Hoci sa vyhorenie často neberie vážne, nemali by sme jeho riziká a dôsledky zľahčovať. Nástup býva pozvoľný, dlho si ho ani neuvedomíme. „Vrcholový šport robím dvadsaťjeden rokov. Dlhé roky som bol na špičke, stále odo mňa niekto niečo očakával. Rok pred olympiádou v Tokiu som bol vo výbornej fyzickej aj psychickej forme. Tešil som sa na olympiádu a očakával, že sezóna pôjde ako po masle. No keď sa priblížili prvé preteky – majstrovstvá sveta na jar – zrazu sa niečo stalo,“  hovorí Ondřej Synek.

Zrazu sa niečo stalo.

Na majstrovstvách sveta sa Ondřej nedostal do finále a skončil na jedenástom mieste – niečo také za posledných dvadsať rokov zažil len párkrát. Aj keď sa snažil z celých síl, skvelé výkony zo zimnej prípravy sa mu nedarilo zopakovať. Na ďalších pretekoch sa situácia zopakovala a prišla bezmocnosť.

Bývalý český reprezentant sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc. Po sérii fyzických testov, ktoré nepreukázali zníženú výkonnosť, prišli na rad aj návštevy psychológa. Tam zaznel jasný verdikt: vyhorenie. Rozhodol som sa dať si na dva týždne pauzu a vyčistiť si hlavu. „Potom sa mi však stalo, že keď som išiel okolo Vltavy, kde bežne trénujem, pocítil  som takú  úzkosť, že mi z toho prišlo až zle. Vtedy som si uvedomil, že si už do lode nemôžem sadnúť akoby nič.“

Sila vôle stačí len na začiatku 

Vyhorenie však nepostihuje len vrcholových športovcov, prešla si ním aj právnička a zakladateľka centra duševného zdravia INLY Zuzana Šimeková. „Vtedy som to zľahčovala a neprikladala tomu veľký význam. Signály tela aj duše som vnímala ako niečo, čo musím prekonať.“

Podobnú skúsenosť mal aj  psychiater a psychoterapeut Martin Ondrejkovič. Ako odborník navyše pociťoval tlak, že práve on by mal dokázať vyhoreniu predísť, alebo si s ním vedieť poradiť. Preto všetky signály ignoroval a snažil sa situáciu zvládnuť silou vôle. Nakoniec to zašlo tak ďaleko, že pociťoval úzkosť už len z toho, že musí ísť ráno do práce, ktorú predtým miloval.

Po psychických prejavoch vyhorenia väčšinou nasledujú aj fyzické. Patria k nim nespavosť, žalúdočné problémy alebo ťažkosti spojené s kardiovaskulárnym systémom. „Sú aj prípady, keď si vysoko postavení manažéri alebo podnikatelia zavolali sanitku, pretože veľké bolesti na hrudi pokladali za príznaky infarktu,“ dopĺňa Martin.

Sú aj prípady, keď si vysoko postavení manažéri alebo podnikatelia zavolali sanitku, pretože veľké bolesti na hrudi pokladali za príznaky infarktu.

S vyhorením prichádza aj nechuť akceptovať ďalšiu záťaž, podráždenosť alebo vyššia nervozita pri kontakte s ľuďmi, vrátane blízkych a rodiny.

Dá sa s tým pracovať 

Pri rozpoznaní príznakov hrá prístup okolia podstatnú rolu. Podľa Martina by sme namiesto bagatelizovania mali prejaviť úprimný a nekritický záujem, opýtať sa, čo sa zmenilo, a hlavne počúvať. Tým sa môžeme dostať za bariéru počiatočnej podráždenosti a zistiť, čo sa naozaj deje.

Dôležité je, aby človek, ktorého sa vyhorenie týka, vyhľadal odbornú pomoc. Stav, v ktorom sa nachádza, totiž môže považovať za svoje osobné zlyhanie a uzavrieť sa pred svetom. „Vďaka tomu, že som sa bavil s odborníkmi, som svoj stav nebral ako osobné zlyhanie, ale ako chorobu. Uvedomil som si, že jediné, čo môžem robiť, je úplne vypnúť a načerpať energiu, ktorú som celé roky iba vydával,“ spomína Ondřej.

Moment, keď si uvedomila, čo sa deje, bol kľúčový aj pre Zuzanu. „Veľmi mi pomohlo, keď som sa dozvedela, že sa s tým dá niečo robiť a sústredila som sa na liečbu. Na pár týždňov som sa od práce úplne odstrihla, a to mi umožnilo získať odstup.“

Základom je oddych a odstup 

V procese uzdravovania sú však dôležité aj lieky. Psychológovia v tejto situácii používajú prípoviedku, že ak horí les, treba hasiť, nie sadiť nové stromy. „Podľa výskumu z roku 2018 stres alebo úzkosť iniciujú v mozgu zmeny a na návrat do normálu obyčajná psychoterapia vždy nestačí. Netreba sa preto báť liečby pomocou liekov. Niekedy ide o dočasnú záležitosť, ktorá zároveň napomáha aj psychoterapii, pretože človeku sa uľaví, a to sa odzrkadlí nielen pri  kontakte s terapeutom, ale aj vo vzťahu k sebe samému,“ dopĺňa Martin.

Ak horí les, treba hasiť, nie sadiť nové stromy.

Všetci traja sa zhodujú, že najdôležitejšie je dopriať si čas na oddych a doplnenie energie. „Moja mama vždy hovorí, že najlepšia investícia je investícia do seba. Keď som si uvedomil, že už nemôžem takto pokračovať ďalej, zobral som si jej radu k srdcu. Napríklad som objavil čaro predĺženého víkendu. Ako vrcholový športovec som dovtedy nevedel, čo sú to prázdniny alebo dovolenka, pretože som vkuse iba trénoval alebo pretekal,“ hovorí Ondřej.

Pre Martina oddych predstavoval opustenie psychiatrie na dvanásť rokov. Keď zistil, že sa mu darí aj  v iných profesiách a že nie je odkázaný iba na medicínu, uľavilo sa mu. Postupne si však našiel cestu späť a za tento „návrat domov“ je dnes vďačný.

Sebapoznanie a zlepšenie vzťahov 

Po tejto ťažkej životnej etape dospel k ešte hlbšiemu sebapoznaniu. „Uvedomil som si, že som mal v sebe akúsi detskú potrebu každému sa zavďačiť. Keď som sa jej vzdal, odbremenilo ma to a veľmi sa mi uľavilo. Pomohlo mi to aj  v osobných vzťahoch.“ 

Zlepšenie svojich vzťahov spozorovala aj Zuzana. Keď sa zamerala na zmeny v sebe, videla, ako sa premietajú do jej okolia. „Naučila som sa oveľa otvorenejšie komunikovať a darí sa mi to prirodzenejšie. Kladiem väčší dôraz na úprimnosť, pretože chcem byť úprimná sama k sebe. Vo svojom okolí mám teraz veľmi dobré vzťahy, ale aj tie sa stali kvalitnejšími práve vďaka lepšej komunikácii.“

Kladiem väčší dôraz na úprimnosť, pretože chcem byť úprimná sama k sebe. Vo svojom okolí mám teraz veľmi dobré vzťahy, ale tie sa stali kvalitnejšími práve vďaka lepšej komunikácii.

Druhý zásadný vplyv vidí v tom, že vo svojom okolí priťahuje ľudí, s ktorými má spoločné názory aj záujmy. Vrátila sa k činnostiam, ktoré mala rada ako dieťa, a ktoré jej pomáhajú posunúť sa ďalej a mať zo života väčšiu radosť.


Chcete sa dozvedieť celé príbehy Ondřeja, Zuzany a Martina? Pozrite sa na záznam hodinovej diskusie.  


„Priateľka mi hovorila, že odvtedy, ako som si to pripustil a vyhodnotil, som úplne iný človek. Celkovo sa mi uľavilo, náš vzťah sa zlepšil a všetko funguje lepšie,“ rekapituluje Ondřej a dodáva: „Oddýchol som si a ak to porovnám s poslednými piatimi rokmi, keď sa to na mne začalo pomaly prejavovať, som oveľa spokojnejší.“

Dokonale nedokonalí 

Zuzana aj Martin považujú za kľúčové uvedomiť si vlastné chyby. Podľa Zuzany by sme mali prestať vnímať slová perfekcionizmus a workoholizmus ako niečo pozitívne. „Každý z nás je nedokonalý. Nikto nebude dokonalý, hnať sa za tým je vopred prehratý boj. Užívať si prítomný okamih, vedieť relaxovať a vychutnávať si či už prácu alebo relax je úžasná vec.“

Martin k tomu dodáva: „Ako hovorí moja manželka, som dokonale nedokonalý. Všetci máme svoje muchy. V tejto chvíli je všetko tak, ako má byť, a to je pre mňa oslobodzujúce.“

Po dvadsiatich rokoch na vrchole veslárskeho športu a snahe byť neustále najlepší a najrýchlejší si užíva voľnosť aj Ondřej. „Aj keď som sa o to celú kariéru snažil, nikdy som nevyhral olympiádu. Je to jediná méta, ktorú som nedosiahol. Hnal som sa za ňou tak urputne, až som k nej nedošiel. No zistiť, že aj keď sa niečo nepodarí, svet sa nezrúti, je obrovská úľava.“

Zistiť, že aj keď sa niečo nepodarí, svet sa nezrúti, je obrovská úľava.