AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f
hľadať

Režisérka: Ja verím, že diváci spoznajú klamstvo. Nechcem ich týrať ani chlácholiť.

Viktorie Čermáková prvýkrát zažiarila vo filme Lucie a zázraky ako štvorročná. Viac ako dvadsať rokov sa venovala herectvu. A pretože jej vadilo, že ženské postavy v divadle bývajú často len tak na ozdobu alebo do počtu, začala režírovať sama. Dnes tvorí inscenácie, pri ktorých určite nezaspíte. Celý život sa motáš okolo divadla. Hráš od detstva. […]

viktorka 2

Viktorie Čermáková prvýkrát zažiarila vo filme Lucie a zázraky ako štvorročná. Viac ako dvadsať rokov sa venovala herectvu. A pretože jej vadilo, že ženské postavy v divadle bývajú často len tak na ozdobu alebo do počtu, začala režírovať sama. Dnes tvorí inscenácie, pri ktorých určite nezaspíte.

Celý život sa motáš okolo divadla. Hráš od detstva. Prečo ti nestačilo zostať herečkou a pustila si sa do réžie?

Pozícia herečky sa mi skoro po 25 rokoch zdala príliš pasívna. Zdalo sa mi, že som vlastne vôbec nedosiahla to, čo som si dala ako predsavzatie cca v štrnástich, keď som do divadla prišla. Vtedy som verila, že človek sa cez divadlo môže realizovať lepšie než napríklad fotografovaním, ktoré som študovala pôvodne.

Potom mi ale bolo 35 a ja som si uvedomila, že sa ten pocit sebarealizácie nejak nedostavil a že to musím rýchlo zmeniť. Že sa musím pohnúť niekam, kde môžem rozhovať viac sama za seba.

Pasívna úloha v tom zmysle, že si len bábka, ktorá vykonáva to, čo má v scenári?

Asi najviac mi vadilo, že ako herečka som len interpretkou. Čakám, čo mi dajú za rolu, za šaty atď. Že som v rukách konkrétneho režiséra, ktorý ma vedie nejakou cestou. A pretože režiséri sú väčšinou muži, vždy som cítila, že oni rozprávajú príbeh tých mužských postáv. A mne bolo ľúto nás, všetkých herečiek, že sa tiež nerozprávajú príbehy nás žien. Tak som si povedala, že kto iný by to mal riešiť ako ženská, že áno?

A sú vôbec ženské príbehy ? A je ich dosť?

No, ja som si vtedy povedala i to, že sa ako režisérka budem snažiť nútiť spisovateľky a dramatičky, aby takýchto príbehov písali viac. Ale úplne sa mi to nedarí. Občas teda niečo sama dramatizujem a budúcu sezónu, by som mala robiť v MeetFactory adaptáciu knižky Petry Hůlovej “Strážci občanského dobra”, kde je priestor pre niekoľko ženských figúr. Páči sa mi na tom, že tu postavy nesú veľkú zodpovednosť  za spoločenskú atmosféru a nie je to vôbec milé.

Mám len ja ten pocit alebo sú tie ženské postavy hier, ktoré režíruješ vždy trochu tragické, stratené v tom mužskom svete?

Neviem, či je to pravda. Samozrejme, že mám stále pocit, že u nás nejaký nepomer medzi mužmi a ženami existuje, a často ma rozčuľujú bilboardy pri cestách s použitým ženským telom a nepomer medzi platmi na rovnakých pozíciách a nedostatok žien v politike. Ale skôr to vnímam ako taký zmätok. Predsa už po prvej svetovej vojne sa začalo ukazovať, že ženy môžu robiť rôzne dosiaľ nepredstaviteľné veci. Ale napriek tomu, že dostali volebné právo, napriek tomu, že dnes môžeme u nás študovať alebo riadiť lietadlo, určité danosti pohlavím tu stále sú…

Čo konkrétne máš na mysli?

Mám už dospelého syna, ale stále si to živo pamätám, čo sa s tebou stane a ako sa ti život začne zužovať, keď sa ti narodí jedno alebo viac detí. Akú máš možnosť vo chvíli, keď s nimi musíš byť doma. Čo sa stane s tvojou kariérou. Si proste v tú chvíľu závislá na mužovi.

Netvrdím, že s malými deťmi by mali byť doma muži. To je blbosť, ty kojíš a tak ďalej. Potrebuješ, aby sa niekto o teba staral, ale tiež aby si niekto vážil tvoju prácu.

A tým nemyslím len manžela, ale vôbec celý vonkajší svet, aby dokázal oceniť tu jemnú, povedzme “vnútornú” prácu, ktorú robia ženy. Podobne je na tom napríklad kultúra alebo školstvo, to sú tiež “vnútorné” práce, na ktorých potom staviame vonkajší svet nášho štátu. A mne sa stále zdá, že tieto veci, vrátane zdravotníctva, sú odsúvané na “až niekedy” a spoločnosť ich podceňuje. Nedochádza medzi tým vnútorným a vonkajším k spolupráci a uznaniu. Lenže keď nie je podpora vnútri rodín a vnútri štátu, zdá sa, že sebavedomie navonok je len hrané. Spoločnosť sa skladá z rodinných buniek a život vnútri rodín je podstatný pre celok. Ako sa vyvinuli vzťahy od čias, keď ich skúmal August Strindberg?

Niekedy si hovorím, či ty chceš tých divákov úmyselne týrať…

Nie, ja chcem predsa o svete vypovedať pravdivo a vážne sa nad tým zamýšľať. Myslím, že nehovorím, že my ženy sme obete a chudáci a muži tyrani, ale len že sme sa spoločne zaplietli do nejakých komplikovaných sietí. A ja ich isto vidím ešte z iného uhlu ako väčšina režisérov, s ktorými som pracovala. Nechcem diváka týrať ani ho nijak chlácholiť, pretože sama nie som životom chlácholená a nemám rada čičíkanie a predstieranie toho, že všetko je výborné. A keď niečo výborné je, tak to rada poviem. Nebaví ma divadlo len “pre dobrú náladu”, aby sme sa zasmiali a oddýchli si. Ono sa stále hovorí, že ľudia chcú komédiu, ale mne sa zdá, že na tie predstierané pocity sú ľudia  už dosť citliví. Ja verím, že diváci spoznajú klamstvo. A chcem robiť divadlo, ktoré je pravdivé, aby diváci odchádzali s tým, že za tie dve hodiny spolu s hercami niečo prežili. Niečo, čím sa možno práve oni trápia. Ale nechcem, aby odchádzali zdeptaní ešte viac, pretože pochopili , že neexistuje východisko, ale rada by som hovorila o tom, že je niekde nádej. Rada by som , takto hľadala zdroje nádeje, viery a lásky. A kultivovala ich. Len je dôležité, aby som práve verila i ja, aby som neklamala. Na to je treba hlavne vnútornú silu. Niekedy ma opúšťa a to je dobré si dať  radšej pauzu.

viktorka 1

Čo by sa podľa teba malo teda s tým divákom stať? Alebo so svetom? Premýšľaš o tom až takto ďaleko?

To vieš, že o tom premýšľam.Týmto premýšľaním som sa učila divadlo robiť. Dnes sú všetky okolnosti tak problematické. Trebárs otázka predajnosti predstavení. Bola by som najradšej, aby nejaká časť divákov odchádzala z toho predstavenia nejakým spôsobom dotknutá. A to mi stačí. Niektorí tvrdia, že je to pre dnešného diváka nepohodlné. Byť dotknutý. Ale myslím, že to začína práve už výchovou doma a v škole: mať zmysel pre zmysel a nie pre zabíjanie času. A s tým ale súvisí to, o čom sme sa hádali v divadle, už keď nám bolo 15 až 20.

Či je nutné, aby mal divadelný režisér dobrý charakter.  Ja som vždy zastávala názor, že skôr áno. On je zdrojom, ktorý niečo vysiela, to sa cez ďalších ľudí násobí a tí to zas vysielajú do divákov.

V divadle to takto funguje. Nič neurobíš sama. Ale keď ty sama si zlý charakter, chorý človek, sviňa,  tak to vysielaš do tých ľudí a ja to cítim. Ja z predstavenia poznám, v akom stave sa nachádzal režisér toho kúsku. A myslím, že to vnímajú i menej skúsenejší diváci.

Takže režisér musí byť morálna autorita?

Viem, že to znie šialene, ale mal by byť. No, ja sa samozrejme snažím byť charakter, ale určite som aj ja v živote niekomu ublížila. Ale myslím, že by sa na to malo dávať pozor.

Divadlo je ťažká práca a niekedy sa stane, že sa počas nej niekto aj zblázni. Rupne mu v bedni, začne chľastať alebo brať lieky. A v tej chvíli by tu mal byť niekto, kto povie: Stop, toto už nebudeme púšťať ďalej, toto nesmie medzi ľudí.

Je to strašne ťažké, kto si dovolí povedať, že tento človek by už s nami nemal pracovať? Kto si dovolí posúdiť, kto ešte prináša do spoločnosti kvalitu? To by si mal uvedomiť každý sám, kedy je potrebné si dať rok pauzu a potom sa vrátiť. Povedať si, že do svojej krízy nebudem zaťahovať ostatných. Je to asi otázka osobnej zodpovednosti, ale tá je neveľká ako to pozorujem. A možno je to dané tým, že je to únavná pozícia, ktorá nie je u nás zďaleka tak spoločensky oceňovaná ako v iných štátoch, takže ani nedovoľuje tú zodpovednosť. Tzn. nie je finančne tak hodnotená, aby si napríklad najvýznamnejší český režisér mohol povedať: Teraz si dám dva roky pauzu, či ma tá prekliata melanchólia, alkoholizmus alebo dokonca odpor k svetu neprejdú.

To je predsa strašne ťažké…

Je. Nikto ťa nepodrží, nikto ti nedá štipendium, než sa vyhrabeš a budeš sa môcť do tej práce vrátiť a tak ďalej. Takže ideš pokiaľ to pôjde, varíš z vody a predstieraš, že si v dobrej nálade a pracuješ. Lenže ako hovorím, ja to cítim. Keď prídem na nejaké predstavenie a cítim, že režisér je v háji a hovorí mi: Všetko je v háji a poďme sa na to vykašľať, tak ma to naozaj otrávi trebárs aj na mesiac. Padne to na mna ako deka a tlačí ma to dole. Koľkokrát si to zažila, vidíš film, prečítaš si knižku a vydrží ti to strašne dlho. Žiješ potom obdobie, ktoré je úplne nasiaknuté tým, že si čítala akurát túto knižku.

Koľko si v živote videla takýchto silných predstavení?

Už som toho videla veľmi veľa a z toho bolo povedzme pätnásť predstavení, ktoré mi v tom čase úplne zmenili život alebo myslenie. Samozrejme, že by som sa tiež chcela priblížiť k svetovým kvalitám, ale ono to práve v divadle nie je len na tebe. Sú tu tiež nejaké spoločenské okolnosti, ktoré ovplyvníš len do istej miery. To sa mi na tom práve tak páči, to násobenie vlastného vkladu v ostatných spolupracovníkoch.

Nie je to frustrujúce, že i keď urobíš úplné maximum a budeš absolútne pravdivá, aj tak sa ti nemusí podariť naskočiť na vlnu a ľudia ťa nechytia? Tiež to môže celé pokašľať napr. osvetľovač…

To áno, ale na druhej strane ktokoľvek z tímu môže tvoje podnety premeniť na zlato. Často sú to súhry okolností. Situácie, keď by si si mohla vybrať  komplet celý tím, sa skoro nedejú. Niekedy ťa to môže príjemne prekvapiť, ako sa mi to stalo napríklad v Bratislave, kde som chvíľu bojovala s herečkami, ale akurát všetci chlapi zo stavby chceli strašne hrať.

Mne sa totiž väčšinou stáva, že potrebujem viac ľudí, tak prosím technikov, či by nám nepomohli, a oni ma väčšinou pošlú niekam.

Tak tu to bolo inak, všetci boli nadšení a spolupracovali a nakoniec to celé vyšlo dobre. Čo sa ti z desiatich prípadov podarí tak dvakrát, že to všetko klapne. Lenže tvoje nároky sú vždy vyššie ako divácke. U Rudé Marie zažívam, že niekedy prídu diváci, ktorými to tak nejak pretečie a úplne sa to nestretne a niekedy sa stane, že tam je evidentné vzájomné napojenie, spevákov (Rudá Marie je opera, pozn. redakcie) to hneď nakopne a okamžite tam začína prebiehať dialóg medzi nimi a divákmi a čulá výmena energie. Takže tu vždy záleží i na tom, čo za ľudí príde v ten večer.

Takže každovečerná alchýmia?

Áno, áno, ale to je na tom práve to zaujímavé. To nie je len frustrujúce. Niekedy to je až úplne nepochopiteľné. Niekedy si hovorím, že už si nájdem inú zábavu, ja už to nebudem robiť, a akurát na druhý deň prídem do divadla na svoje staré predstavenie a zistím, že žije úplne novým životom. Alebo ti niekto napíše, že niečo od teba videl a že mu to zmenilo život. To sú také malé nečakané odmeny. Už som si zvykla, že nechodím do práce s nejakými očakávaniami, snažím sa všetko urobiť čo najlepšie, len svoju prácu a bodka.

Spomínala si boje s herečkami. Je to ťažšie, keď je režisérkou žena?

To som už hovorila niekoľkokrát v rozhovoroch a akurát nedávno som sa pozerala na nejaký starý článok, kde som spomínala, že ženám sa blbo riadia ženy. Sme zvyknutí používať sexus ako spôsob ovládania druhého pohlavia. Medzi režisérom a herečkami dochádza k úplne inej chémii, ako keď pred nimi stojím ja.

Ale mužský režisér s mužskými hercami problém nemáva…

Máva. To záleží na tom, čo je to za typ režiséra a akú skladbu má celý súbor. Potom je dosť dôležité, ako veľmi je režisér in alebo out všeobecne. A nakoniec aké je celé vedenie divadla.

To máš ako v tlupe, vlčia alebo opičia. Každý druh je zvyknutý na nejaký spôsob fungovania spoločnosti. V čele je hlavný alfa samec, ten má okolo seba silné samice a samice potom pomáhajú udržať tých ostatných samcov v podriadenom postavení voči alfa samcovi.

Tí by inak napadli jeho vodcovskú pozíciu, ale pretože samice trvajú na tom, že tento je najlepší, tak ich držia v ústupe. Občas si pár frustrovaných samcov urobí partiu, ktorá zaútočí na vedúceho a časom sa im podarí ho zničiť. Nastúpi ten silnejší. A celé spoločenstvo nejak funguje. Ja viem, že ti to porovnanie s opicami príde smiešne, ale takto nejak to je. Ja mám celý život psov a pozorujem ako smečky fungujú a fakt to nie je jednoduché. U opíc proste hlavné samice nebývajú. Vidím, že pre herečky nie je spolupráca s režisérkou zas tak zábavná ako som dúfala.

Prečo by do nej teda mala ísť?

Dobrým režisérom sa stávaš, keď ním naozaj si a tiež musíš dennodenne obhajovať svoju vodcovskú pozíciu. Čo mňa napríklad nebaví. Je to boj a naň sú asi muži lepšie vybavení

Ja naopak viem ľudí podporovať, viem vyrobiť atmosféru, kde nie je strach a kde sa dobre pracuje ľuďom, ktorí nepotrebujú silného vodcu. A takých je málo.

Vo chvíli, keď robím na grant svoje predstavenie a môžem si vyberať hercov, tak volím ľudí, ktorí chcú o niečom hovoriť a nepotrebujú k vlastnej prezentácii vedenie alfa samca. Keď ale pracujem v divadle, kde už funguje všeobecná hierarchia a ja som pozvaná ako režisér na kľúč, musím trochu predstierať, že som muž, a stále deklarovať schopnosť udržať svoju pozíciu.

Pretože to stojí na podradenosti a nadradenosti?

Áno, a pokiaľ na to rezignujem, potom stačí, že vojdem do dverí ticho a so sklonenou hlavou a všetci už mi dajú najavo, že na mňa vôbec nie sú zvedaví, pretože oni hrajú inú hru na silu a majú iné pravidlá. A pokiaľ nezačnem vrieskať a ukazovať pazúry, čo ma fakt nebaví, tak je to celé nepríjemné pre obe strany. Rada by som umožnila i mladým herečkám, aby v sebe  mohli hľadať iné zdroje inšpirácie než vlastný pôvab, rozprávať silný príbeh, o sebe a pravdivo. Lenže presvedčiť ich o výhodnosti tohto prístupu za dva mesiace skúšania, na to väčšinou neostane čas. To chce totiž dosť odvahy. A podpory. Aby zabudli na ľúbivosť  a hľadali ešte nejakú inú pravdu samé v sebe. A tiež na to nie je v normálnej divadelnej prevádzke nikto zvedavý. Vlastne všetci zápasíme so strachom.

Čo ťa ženie každý deň pokračovať?

Za mesiac mi bude päťdesiat a samozrejme sa ohliadam za tým, čo som v živote dokázala. Narodila sa mi vnučka a tiež začali umierať moji učitelia. Teda už generácia hneď predo mnou.

A hovorím si, že to najpodstatnejšie je starnúť s pocitom, že som využila svoj čas tak, aby som nemusela všetkých v starobe trestať za to, že som žila inak ako som chcela. A že mám ešte čas si uvedomiť, že všetko je moja voľba a že som robila prácu, pre ktorú som sa narodila alebo pre ňu mám vlohy.

Vidím okolo seba plno otrávených ľudí. A myslím si, že okolo päťdesiatky začne byť človek otrávený tak nejak sám zo seba. To potom prináša to zhrbené telo a podráždenosť voči všetkým mladým ľuďom a voči tomu ako sa točí svet. Samozrejme , že si hovoríme, že by sme už tiež mohli mať auto, keď ho má aj Pepa, alebo že tamten Vojto má zadarmo, čo ty si si musel vydrieť  s potom v tvári, ale je to skôr smiešne a tiež si to musí vyriešiť každý sám so sebou. Podstatné je predsa mať pocit, že nie si nula hlavne sám pre seba.

Aký je tvoj profesný sen?

Ja sa snažím skôr  všetky tie vysnené veci robiť, pretože si uvedomujem, že tú najpodstatnejšiu časť svojho života som zúfalo presnívala. Takže dnes už nesnívam. A akonáhle ma niečo napadne, snažím sa to zrealizovať. Buď si to pozdejšie odškrtnem, že to nebude a bol to blbý nápad, alebo to dotiahnem do konca a mám radosť  a tiež si to odškrtnem. Teraz by som chcela skúsiť filmovú réžiu a podnikám v tomto smere nejaké kroky. Uvidíme…

Viktorie Čermáková 

*13. 6. 1966 v Prahe 
-vyučila se fotografkou, veľmi skoro utiekla k divadlu 
- v roku 2007 byla nominovaná na Cenu Alfréda Radoka a získala ocenenie za prínos českému divadlu v rámci festivalu Příští vlna 
- je trikrát rozvedená, má dospelého syna a o šestnásť rokov mladšieho partnera

 

#Natálie Veselá