AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f

Odoberajte náš newsletter

Nič to nestojí a už vám nikdy neutečie žiadny prima článok.

hľadať

Psychológ Lekárov bez hraníc: Hovoria nám: „Nemám žiadnu budúcnosť, moju minulosť zničili a vy mi tu rozprávate o zvládaní stresu.“

Camilo Garcia, vedúci psychológ na ukrajinskej misii, mi po oficiálnom rozhovore ponúkol aj neformálne stretnutie. Jeho rozprávanie sa preto mieša s hukotom mora, tovární a štekotom pouličných psov. Keď večer utíchne ruch mesta, Camilo sa započúva do zvukov, ktoré pripomínajú vzdialenú búrku: „Počuješ to dunenie? To sú výbuchy, ktoré sa sem po hladine mora nesú z frontu. Ľudia, ktorí ostreľovanie zažili, sa ich neprestávajú báť, aj na tú diaľku.“

Keď si predstavím šesťdesiatročné ženy z dediny, živoriace v jednej miestnosti v Mariupole… čo im dáva nádej? Ako sa s tým vyrovnávajú?
Konkrétne pre ne je to extrémne zložité. Je medzi nimi vysoká prevalencia depresie, ľahkej, strednej, niekedy aj ťažkej, niektoré trpia aj post-traumatickou poruchou, stretávajú sa s diskrimináciou, finančnými a inými problémami. Ani po štyroch rokoch sa nemôžu vrátiť, svoje domy pritom občas vidia v televízii. Zničené. Ľudia sa tam sami kvôli mínam vrátiť nemôžu, ale vidia fotky organizácií, ktoré tam pracujú a pýtajú sa, prečo tam oni nemôžu. Ich spôsobom, ako sa s tým vyrovnať, je jednoducho prežiť. Sú v stave prežívania – to o nich môžeme povedať my a hovoria to aj oni sami o sebe.

Ako si mám taký stav prežívania predstaviť?
Predstav si muža cez sedemdesiat rokov, ktorý hovorí: „Nemám poňatia, čo pre mňa môžete urobiť. Mal som tri deti: jedno z nich je preč, ďalšie dve zabili; zobrali mi dom, šaty, všetky veci. Nemám jedlo, býval som bohatý a teraz mi nezostala jediná sliepka. Nemám budúcnosť, nemám minulosť. Každý deň vstanem a dúfam, že… vlastne ani neviem. Nechcem sa zabiť, na to nepomýšľam, ale… čokoľvek urobíte, čokoľvek poviete, rovnako to nepomôže.“

Čo takému človeku môžete ponúknuť?
Vieme, že vždy existuje cesta, ako niečo zmeniť, vyrovnať sa s niečím. Bez ohľadu na vek a podmienky. Takže namiesto toho, aby sme sa pokúšali vyriešiť všetko, budeme postupovať deň po dni. Konkrétne v prípade tohto muža povieme: „Možno vám dnes pomôcť nemôžeme. Možno sa nám to nepodarí. Ale možno to môžeme skúsiť zajtra zase znova. Budeme tu, budeme vás podporovať, budeme s vami. Takže ak nám chcete dať šancu…“

Dom, peniaze ani deti mu samozrejme nevieme vrátiť, to je nám jasné. Ale je možné uvažovať dopredu: teraz ste, kde ste, žijete tu, a toto sú zdroje, ktoré máte. Tak s tým poďme niečo urobiť. Ak to znamená začať znova, začnime znova. Ak to znamená niečo nové, urobme niečo nové.

Zároveň to ukazuje dôležitosť prítomnosti organizácií, ako sú Lekári bez hraníc. Pretože miestne zdravotnícke zariadenia zatiaľ nemajú kapacity, aby mohli takú starostlivosť zabezpečiť.

Dúfajú stále, že sa vrátia späť domov?
Áno. Ale videli svoje zborené domy, takže bojujú s myšlienkou, že majú nádej vrátiť sa späť – pretože vedia, že sa nevrátia. Hovoria nám: „Nemám žiadnu budúcnosť, moju minulosť zničili a vy mi tu rozprávate o zvládaní stresu, prednášate mi tu o dychových cvičeniach.“

Prejavujú sa u nich taktiež symptómy PTSD, a to konkrétne uzavretosť. Stretnú sa väčšinou na našich klinikách vypočuť si správy a kvôli zdravotnej starostlivosti, ale čo sa týka ďalších psychických problémov, tie iba začnú riešiť a potom prestanú. Ďalej sa v tej fáze uzavretosti nedostanú.

Takých ľudí je viacmenej väčšina. Hovorím o nich, pretože práca s nimi je najzložitejšia. Ostatní, najmä tí, ktorí zostali na dedinách, zažili to isté, ale vyrovnávajú sa s tým lepšie. Neboli na psychológov zvyknutí, ale keď psychológovia prišli, zvykli si na nich a teraz len čakajú, až konflikt ustane. V iných oblastiach a dedinách je situácia ďaleko lepšia, ľudia majú svoje domy, vlastné zdroje, spomienky, svoje veci a u takých ľudí majú naše metódy lepšie účinky.

Z našich dvadsiatich ôsmich lokalít ide o viac ako polovicu miest, kde naša práca má taký vplyv. V tom zmysle, že ľudia robia tie isté techniky, štandardizovali sa alebo sa so situáciou aspoň vyrovnávajú. Vytvoria si nové očakávania, kúsok po kúsku sa zaoberajú budúcnosťou, možno zatiaľ čakajú, než sa trochu viac vyjasnia jej obrysy, ale pozerajú sa dopredu. Plánujú, bez ohľadu na vek.

Všeobecne sa situácia od roku 2015 skôr zlepšuje. Vojna je jednoznačne ďaleko miernejšia, ale na druhú stranu trvá už dlho, rodiny sú dlhodobo rozdelené, štúdie hovoria o tom, že ľuďom dochádzajú úspory…

Konflikt trvá. Jediným rozdielom je, že je teraz stabilný, pokračuje. Na začiatku vládol naozajstný chaos. Každý sa bál, nikto nevedel, kto je kto, neexistoval konkrétny front, všetko bolo zmätené. Dnes je tu jasne definovaná línia stretov a informácie prúdia z oboch strán.

Ľudia napríklad žijú päťsto metrov od frontu, denne počúvajú ostreľovanie a výbuchy, ale vedia, že sa hranice nikam neposúvajú. Stále ale ide o veľký problém. Počuješ výbuchy a srdce ti začne biť rýchlejšie – nielen z psychologických dôvodov, kvôli traume alebo PTSD. Je to prirodzená telesná reakcia.

Takže si na to nezvykli
?
Ide o naozaj malé dedinky, kde psychológa navštívil každý. Ak sa ich spýtame, ako reagujú, povedia „Som v pohode, ale keď počujem výbuchy, stále mám strach.“

Zostávajú tam aj deti?
To záleží na konkrétnych dedinách: v tých väčších väčšinou áno, v tých najmenších len výnimočne.

A ako sa so situáciou tri roky po najväčšom výbuchu vojny vyrovnávajú deti?
Najskôr cítia strach a napätie. Kvôli výbuchom, kvôli tým zvukom. Na začiatku konfliktu to ale bolo horšie, kvôli všetkým tým zmenám, všetko bolo nové… Teraz sa skôr zmierujú s trúchlením, s myšlienkou vysídlenia. Ale vyrovnávajú sa so situáciou lepšie a ľahšie než dospelí.

Na začiatku konfliktu sme s niekoľkými skupinami detí pracovali na veciach týkajúcich sa emócií, rozpoznávaní strachu, aby vedeli, čo robiť, mali doma niekoho, na koho sa môžu obrátiť, vedeli sa postarať, aby ich rodina nezanedbávala a podobne.

Po rokoch trvania konfliktu ale u detí vidíme skôr problémy so správaním. V niekoľkých prípadoch sme narazili aj na prípady autizmu.

My to v takýchto prípadoch nie sme oprávnení diagnostikovať, ale môžeme to zachytiť a na niekoho odkázať. Spolupracujeme s UNICEFom, ktorý v okolí konfliktu vyškolil niekoľko centier pracujúcich s deťmi.

Dnes máme tri detské skupiny, z toho dve na dedinách v školách, ktorých riaditelia nás o to požiadali. Nevykazujú žiadne viditeľné známky stresu, ale bijú sa medzi sebou, sú agresívne, hrajú sa na vojakov, na pušky a podobne. Nemôžeme im povedať „nebite sa!“, ale vyhodnocujeme ich potreby. Takže ak vidíme, že je na tom niekto zle, ponúkame mu vysvetlenie, prijatie jeho pocitov, pochopenie okolností, vypočujeme si, čo ho trápi, napríklad že mu odišli rodičia.

Pracovali sme s osemročným dievčatkom, ktoré spoločne s mladšou sestrou zostalo u starých rodičov. Mama odišla niekam na Ukrajinu a otec je v Moskve alebo možno niekde inde v Rusku – ten niekedy posiela peniaze a mama občas príde. U starých rodičov deti žili tri alebo štyri roky, ale dedko nedávno zomrel.

Dcéra sa prirodzene v škole začala biť, hrýzla spolužiakov… Povedzme, že mala výchovné problémy.

Nás zavolal učiteľ, ktorý si to všimol. Určitým spôsobom za to môže konflikt, ale nepriamo. V inom kontexte by sa jej možno dostalo pozornosti, ktorú potrebuje. Teraz s ňou riešime jej trúchlenie po dedkovi a tiež babičkin žiaľ. Preto je dôležité neriešiť len priame následky konfliktu, ale pôsobiť aj v prípade komplikácií, ktoré vyvoláva.

Ďalší príklad: dievča vykazujúce ranné známky schizofrénie. Nezavinil ich priamo konflikt, vieme však, že najmä preto, že je v puberte, mohol spustiť vrodenú náchylnosť k psychiatrickým symptómom alebo ochoreniam. Jej symptómy nie sú nevyhnutne následkom niečoho konkrétneho, čo prežila alebo videla, ale skrátka sa dejú.

V oblasti poznáme jedného psychiatra, ktorého sme mohli odporučiť. Zároveň jej ponúkame oporu aj sami. V jej prípade vieme, že ak sa schizofrénia nakoniec prejaví, nemôžeme s tým veľa spraviť, ale ak človek dostane starostlivosť už pred prvou schizofrenickou epizódou, vieme, že prognóza je lepšia, preto s ňou pracujeme. Takáto práca je pritom na hranici našich možností, pretože sme medzinárodná organizácia, ktorá reaguje na krízové ​​situácie, zatiaľ čo toto patrí do kompetencie ukrajinského ministerstva zdravotníctva. Zároveň ju ale nemôžeme ignorovať.

Kalyna Kardash, ktorej organizácia cvičí v Kyjeve terapeutické psy, mi rozprávala v rozhovore o sedemročnom chlapcovi, ktorý z bombardovaného domu vytiahol svoju krvácajúcu bezvedomú sestru. Čo sa dieťaťu v dôsledku takejto skúsenosti stane?
Človek zvyčajne začne v čase až do roka po takejto udalosti vykazovať príznaky PTSD. Najskôr sa jeho duševné štruktúry pokúšajú zážitky spracovať a potom začne vykazovať symptómy. Zaujímavé je, že u detí sa všetko odohráva rýchlejšie: deti svoje správanie zmenia okamžite.

Nočné mory, flashbacky, násilné správanie, opakované pripomínanie situácie alebo naopak vyhýbanie sa situáciám podobným tej, v ktorej sa niečo prihodilo…

Väčšina ľudí ľahko pochopí podstatu nočných môr, flashbackov alebo vyhýbania sa podobným situáciám. Prečo sú ale deti agresívne?
Niektoré deti chápu len niektoré veci, iné prirodzene v priebehu nedokončeného kognitívneho vývoja nepochopia. Novorodenci kričia inštinktívne, aby získali pozornosť. V priebehu vývoja zostáva krik a plač stále najčastejším spôsobom správania. Ak je dieťa v strese, vidíte, že je úzkostlivé, precitlivené. Je potrebné, aby si vytvorilo frustračnú toleranciu. To sa ale nedeje, ak je v strese. Možno má nočné mory alebo mu napríklad rodičia povedali, nech o tom nehovorí a zabudne na to. Pokiaľ si precitlivený, tvojou reakciou nemusí byť hneď na začiatku boj, ale nakoniec to boj bude, pretože začneš strácať schopnosť komunikácie a vzťahov s ľuďmi. A keď o ne prídeš, zvyčajne nasleduje agresia.

Čo napokon platí aj u dospelých: ak prídu o vzťahy s ľuďmi, ďalším krokom je buď agresia alebo ešte väčšie stiahnutie sa do seba.

V mojich očiach sa naša myseľ snaží zachovať naše blaho a zdravie. Vyhýbať sa tým stresujúcim, traumatickým alebo bolestivým záležitostiam môže byť jednou zo stratégií, ako sa ochrániť. To je tiež kľúčová myšlienka psychoanalýzy – potláčanie spomienok, emócií… Dobre je to vidieť v psychiatrii: jediným spôsobom, ako sa prispôsobiť krutej realite, je vytvoriť si alternatívny svet. Ale ak človek svoje prežitky potlačí, môžu sa po rokoch dostať zase na povrch.

Ráno som nahrával spomienky detí z Donecka. Vojna ich postihla skôr okrajovo, niektoré krátko zažili bombardovanie, iné utiekli ešte skôr, než tam konflikt vypukol. Často sa ale sťahovali opakovane, najskôr do bezpečia, potom na miesto, kde si rodičia našli prácu… Asi trinásťročné dievčatko rozprávalo, že sa za posledné roky sťahovalo sedemkrát. Čo to s dieťaťom urobí?
Ťažko povedať, závisí na dieťati, na rodičoch, ako sa s tým vyrovnávajú. Všeobecne sú ale deti určite odolnejšie ako dospelí.

Pre mňa deti predstavujú ukazovateľ bezpečnosti miesta, kde žijú: ak sa hrajú a behajú vonku, znamená to, že je situácia stabilizovaná. Keď som prišiel do tábora v Sýrii, nebol tam medzi stanmi nikto – ako deti, tak aj rodičia sa báli. Asi po mesiaci sa ale objavilo jedno, dve deti a vo chvíli, keď bol tábor stabilizovaný, bolo deti vidieť na každom rohu ako si vyrábajú z fliaš a plechoviek od sardiniek hračky. Deti, ktoré sa hrajú, improvizujú, sú pre mňa znamením, že sa upokojili nielen ony, ale aj rodičia.

Sú teda deti, ktoré sa hrajú, v poriadku?
Prispôsobujú sa.

Čo tu je potrebné v súčasnej dobe?
Niektorí ľudia sú pripravení žiť rovnako ako pred konfliktom. Zápasia ale s finančnými problémami, nefungujúcou dopravou, prístupom k infraštruktúre, politickou situáciou, korupciou a podobne. V niektorých lokalitách, kde pracujeme už vyše dva roky, je možno už ohľadom emócií a duševného zdravia všetko v poriadku, ale ľudia nemajú peniaze, nemajú prácu, nemôžu navštíviť rodinu.

Potrebné je politické riešenie, ale ak nie je možné sa spoľahnúť, že konflikt zastaví, potom… neviem. Ak premýšľam o tých dedinách, o vysídlených ľuďoch, napadá mi dlhý zoznam s ekonomickými problémami na prvom mieste. Zásadná je aj integrácia vysídlených osôb, ich prijatie v nových domovoch je veľmi zradné. V Mariupole počujeme to isté, čo sa hovorí o Afričanoch alebo Sýrčanoch v Európe, či o Mexičanoch v USA. Premýšľajú rovnako ako v ďalších spoločnostiach: vnútorne vysídlení ľudia sem prídu, využívajú naše zdroje, možno nám zoberú prácu… Deje sa to aj vo vnútri štátu. Lekári bez hraníc tak zároveň pôsobia aj v troch lokalitách priamo v Mariupole, pretože zdravotný systém nie je na ich príchod pripravený.

#VojtechPíšl

Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…

Postarajte sa o svoju rodinu, pokiaľ môžete.

Život vám môže skomplikovať nielen úraz, ale aj dlhšia choroba. Aj keď si myslíte, že ste ako rybička. Nechajte nám svoje meno, telefón a profík z poisťovne AXA sa vám čoskoro ozve.

Udeľujem súhlas spoločnostiam finančnej skupiny AXA na Slovensku, tj.: AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA investiční společnost a.s., organizačná zložka Slovensko, AXA d.d.s., a.s., AXA Management Services s.r.o., organizačná zložka Slovensko so spracúvaním osobných údajov v rozsahu: meno a priezvisko, telefónne číslo s cieľom:

- ponúkať produkty týchto spoločností,
- zasielať obchodné oznámenia (elektronickou formou ponuky produktov a služieb),
- automatizovaného spracúvania osobných údajov kvôli prispôsobeniu obchodnej ponuky mojim individuálnym potrebám,
- poskytnúť osobné údaje v rovnakom rozsahu obchodnému partnerovi AXA ASSISTANCE CZ, s.r.o.,
- prieskumu trhu a spokojnosti s využívanými produktmi a službami,
pričom takýto súhlas udeľujem na obdobie trvania zmluvného vzťahu s ktoroukoľvek z vymenovaných spoločností a následne aj na obdobie 5 rokov po skončení takéhoto zmluvného vzťahu. Ak sa nestanem klientom žiadnej zo spoločností AXA, udeľujem súhlas na obdobie 5 rokov od tohto udelenia.
Ďalej by sme Vás chceli informovať, že poskytnutý súhlas je dobrovoľný a môžete ho kedykoľvek odvolať, buď telefonicky na AXA linke +421 2 2929 2929, e-mailom na info@axa.sk, alebo písomne na adrese AXA, Kolárska 6, 811 06 Bratislava.
Zároveň potvrdzujete, že ste sa oboznámili s textom Informačného memoranda. Jeho znenie nájdete na webovej stránke AXA, na www.axa.sk/osobne-udaje/. (skrýt text)