AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f

Odoberajte náš newsletter

Nič to nestojí a už vám nikdy neutečie žiadny prima článok.
Odoslaním e-mailu súhlasíte so spracovaním osobných údajov.

hľadať

Marie Svatošová: Smrť nebolí

Marie Svatošová je zakladateľkou hospicového hnutia v Českej republike. V roku 1995 pomohla na svet prvému hospicu v Červenom Kostelci a ďalších sedemnásť na seba nenechalo dlho čakať. V súčasnosti sa do nich vracia a podieľa sa na ich chode. Za svoju prácu dostala niekoľko štátnych vyznamenaní. V minulom roku o nej vyšla kniha s názvom Neboj sa vrátiť domov v rozhovore s Alešom Palánom. Mária sa s nami porozprávala o živote, smrti a hospicovej starostlivosti.

Uvedomujú si ľudia svoju smrteľnosť dostatočne?
Niektorí určite, ale stále sa medzi nami pohybuje dosť ľudí, ktorí túto skutočnosť vytesňujú. Strkajú hlavu do piesku a tvária sa, že sa ich netýka. Prekvapuje ma, že sa nad svojou smrteľnosťou veľakrát nezamýšľa ani človek, ktorému pomaly ťahá na deväťdesiat.

Mali by si smrť uvedomovať nielen starší, ale aj mladí ľudia?
Nemusia o smrti premýšľať od rána do večera, ale bolo by pre nich prospešné, keby sa nad ňou občas zamysleli. Stačí sa pozrieť na správy a zistíte, že neumierajú len starí, ale aj mladí. Môže sa stať čokoľvek.

Ako sa človek môže na smrť pripraviť?
Odporúčam sa na ňu pripravovať už od detstva. Vezmite svojich potomkov na cintorín, nechajte ich rozsvietiť sviečky a zaliať kvety. Občas sa s nimi choďte pozrieť na pohreb cudzieho človeka. Emočne sa ich to nedotkne, pretože toho jedinca nebudú poznať, ale uvedomia si, že život je konečný.

Rodiny, ktoré o smrti otvorene hovoria, ju nakoniec znášajú trochu lepšie.

Boja sa ľudia skôr umierania, alebo samotnej smrti?
Z mojej skúsenosti môžem povedať, že majú strach skôr z umierania. So smrteľnosťou sa nakoniec každý nejako musí zmieriť, pretože sa jej nikto nevyhne. Umrieť môžeme rôzne, v spánku, pri autonehode, kvôli chorobe alebo starobe. Nikto z nás dopredu nevie, aké to bude. Ľudia sa boja toho, o čom nič nevedia. Majú strach aj z bolesti. Tá nepatrí k smrti, ale k chorobe. Smrť nebolí.

Niektorí majú za sebou zlé skúsenosti. Mohli vidieť svoju babičku, ako umiera v krutých bolestiach a myslia si, že takto sa to deje všetkým. Odvtedy ale urobila paliatívna medicína veľký pokrok. Dnes máme veľa prostriedkov na utíšenie bolesti, ktoré sme v čase, keď ja som ešte študovala medicínu, nemali. Možno si niekto spomenie na to, ako sa o jeho babičku zle starali. Pamätajú sa na to, akémala preležaniny a že mala suchý tmavý jazyk. To bolo zle. Tomuto všetkému sa dá dnes predísť, ale ľudia to nevedia a boja sa. Mali by sme o tom s nimi hovoriť.

Nevnímajú ľudia smrť negatívne aj z toho dôvodu, že chcú ešte dlho žiť a život im pripadá krátky?
Záleží od rôznych okolností. Keď má človek deväťdesiat, všetci príbuzní už mu umreli, väčšinou tu už nechce ďalej zostávať sám. Máme samozrejme aj starých ľudí, ktorí sa tu držia zubami-nechtami, aj keď sú chorí. Ak má niekto štyridsať a mal by tu po sebe zanechať nezaopatrené deti, pravdepodobne bude bojovať o každý deň svojho života. Ja som napríklad bezdetná vdova a po dlhovekosti netúžim. Nemám potrebu sa snažiť všemožnými prostriedkami o to, aby som tu bola čo najdlhšie a dožila sa senilnej demencie. Nechám tomu voľný priebeh.

Ako komunikujete s ľuďmi v hospicoch, ktorí sa tu drží zubami nechtami?
Dáme im najavo, že príchod ich smrti nie je v našej moci. Sme tu len preto, aby sme im umieranie uľahčili. Keď ich zbavíme fyzickej bolesti a nenecháme ich opustených, cítia sa dobre.

Nesľubujeme nikomu nesmrteľnosť, ale ani život neskracujeme. Snažíme sa o to, aby naši pacienti mali dobrú smrť.

Čo si môže človek predstaviť pod dobrou a zlou smrťou?
Naši prapredkovia to vedeli celkom presne. Dobrú smrť môže zažiť človek, ktorý má vyrovnané vzťahy s ostatnými ľuďmi a s Bohom. Zlá smrť je presný opak.

Čo ak umierajúci neveria v Boha?
Boh existuje, i keď v neho niektorí neveria. Pre nich to bude veľké prekvapenie, až zistia, že sa mýlili. Občas sa bavím tým, že si predstavujem človeka, ktorý tu celý život vyhlasoval, že je ateista a nakoniec sa s Bohom po smrti stretne.

Deje sa v hospicoch často, že si umierajúci riešia vzťahy so svojimi blízkymi?
Dosť záleží na prístupe personálu. Zdravotné sestričky sa v hospicoch k umierajúcim dostávajú veľmi blízko. Z ich skúseností potom vieme, že ďaleko väčší strach než zo samotnej smrti majú ľudia z neuzmierených vzťahov.

Jeden pán sa pätnásť rokov nerozprával so svojím bratom a už ani nevedel prečo. To ho ťažilo oveľa viac než jeho choroba.

Nechcel odísť z toho sveta bez zmierenia. Sestrička zavolala bratovi umierajúceho, zoznámila ho so situáciou a dala mu najavo, že by za ním mal prísť, pretože pravdepodobne čoskoro umrie. Kývol na to, dorazil za ním a svoje sváry si chlapi nakoniec medzi sebou úspešne vyjasnili. Obom spadol kameň zo srdca. Keď sa niečo také podarí, radujeme sa z toho v hospici všetci.

Chápem správne, že hospice tu nie sú len na to, aby ľuďom uľavili od fyzickej bolesti, ale najmä od tej duševnej?
Musíme na to ísť veľmi citlivo. Fyzickú bolesť riešime u každého, ale duševnej sa môžeme dotknúť len vtedy, ak o to sám pacient stojí. Keď sa sestričke alebo kaplánovi zveruje, že potrebuje vyriešiť určité nedorozumenia so svojimi blízkymi, ale nemá na to silu, my sme im k dispozícii. Často sa za nich aj modlíme, aby to dobre dopadlo.

Staráte sa v hospicoch aj o deti?
Živo si spomínam na dve najmladšie. Jedno zomrelo v Červenom Kostelci a druhé v Čerčanoch. Obaja to boli chlapci a mali štrnásť mesiacov. Nedávno v hospici Dúha zomrela Janka, ktorá mala dva a pol roka. Takto malé deti ešte smrť nechápu. Komunikujeme o nej hlavne s ich rodičmi, snažíme sa im pomôcť, aby to vydržali. Myslím, že toto je v hospici tá najťažšia práca.

Keď ste tým rodičom pomáhali, dokázali sa s tým nakoniec vyrovnať? Ide to vôbec?
Nie je to jednoduché, ale nakoniec tí ľudia musia žiť ďalej. Sama som zažila smrť veľmi blízkej osoby. Moja sestra zomrela, keď mala tridsaťjeden rokov. V tej chvíli som neverila, že sa ešte niekedy dokážem usmiať. Niekoľko týždňov som plakala a nemohla pomaly ani jesť. Stalo sa to pred štyridsiatimi rokmi a žijem ďalej.

Čo vám pomohlo?
Viera v Boha. Vyrástla som vo veriacej rodine. Spoločne sme chodili do kostola, v piatok nejedli mäso a snažili sa žiť podľa Desatora. Odmala som vnímala Boha ako prísneho sudcu. Myslela som si, že keď urobím niečo zlé, potrestá ma. Vo chvíli, keď zomrela moja sestra, mi taká viera nebola nič platná. Mala som strach o jej ďalší osud, bála som sa, že ju ten trestajúci Boh teraz niekde trestá.

Schovávala som sa v kostoloch. Väčšinou som si zaliezla do zadnej lavice a plakala tam. Nevedela som, čo ďalej.

Raz začínala omša, ja som tam sedela uplakaná a ľudia na mňa pozerali. Bolo to hrozne nepríjemné. V tej chvíli som sa z hĺbky duše obrátila na Boha a prosila ho, nech mi zastaví tie slzy, pretože som nechcela robiť ľuďom divadlo. A zrazu boli preč. Vo mne sa v tej chvíli objavil pokoj a mier. Slovami to ťažko dokážem popísať. Uvedomila som si, že to bolo stretnutie s Bohom. Vyslyšal ma. Moja viera sa posunula do úplne inej roviny.

Vám vaša viera skutočne pomohla, ale čo keď niektorí veriaci naozaj hrešili a teraz sa boja, že pôjdu do pekla?
Neexistuje hriech, ktorý by Boh nechcel odpustiť a to dokonca aj vrahom. Pre neho je totiž každá nesmrteľná duša vzácna. Boh nám dal slobodu a my môžete jeho ponuku s odpustením prijať, alebo odmietnuť.

Poznali ste niekoľko detí, ktoré umreli. Myslíte si, že smrť veľmi mladého človeka nie je fér?
Kto nepozná základy Biblie, si môže myslieť, že to nespravodlivé skutočne je. Stačí však, aby človek pripustil, čo stojí v Písme svätom a hneď sa na smrť bude pozerať inak. Boh stvoril svet bez chorôb a smrti, ale v okamihu, keď sa človek proti nemu postavil, musel dodržať svoje slovo. Vyhnal ľudí z raja. Teraz v ňom naozaj nežijeme, stačí sa pozrieť okolo seba. Dobrá správa je, že sa do raja môžeme znova vrátiť. Ide to jedinou bránou, ktorej hovoríme smrť. Keď ju pojmem týmto spôsobom, nemusím sa jej báť. Nevnímam ju ako strašiaka, ale ako šancu. Týmto spôsobom hovorím s našimi pacientmi a ich príbuznými. Väčšinou sa im uľaví a už neberú smrť ako niečo zlé.

Vždy, keď umrie niekto mladý, poviem si, že sa ďalší protekčný človek dostal na amnestiu domov. My ostatní si to tu musíme odžiť až do konca. To je zároveň aj moja odpoveď na smrť dieťaťa.

Ako si predstavujete svoju smrť?
Vidím krásnu bránu, v ktorej stojí Ježiš s otvorenou náručou, a ja mu do nej skáčem. Raz sa mi to už skoro stalo. Prechádzala som cez prechod pre chodcov a než som na neho vstúpila, rozhliadla som sa na obe strany. Zrazu tesne vedľa mňa zabrzdila dodávka a počas toho mi vyletelo z úst: to je ale blbec. Predstavte si, ako skáčem Ježišovi priamo do náručia s týmito slovami. Nabudúce si musím dávať väčší pozor na to, čo hovorím.

Volali si vás k sebe ľudia v hospicoch, keď pocítili, že prišla ich chvíľa?
Mnohokrát. Umierajúci ľudia nechcú byť sami. Najradšej pri sebe majú svoju rodinu, z toho dôvodu máme v hospici väčšinu jednolôžok s prístelkou pre príbuzných. Vždy som bojovala proti tomu, aby umierajúci pacient nemal pre seba svoju vlastnú izbu. Chce mať pri sebe blízkych, ale nie cudzích pacientov s ich rakovinou. Tá jeho mu úplne stačí. Niektorí ľudia svoju rodinu už nemajú, a preto chcú, aby s nimi bol personál hospicu.

Aké to pre vás je, keď umierajúcim ľuďom na smrteľnej posteli nahrádzate rodinu?
Ide o záležitosť profesionálnu, ale zároveň aj ľudskú. Snažím sa ísť s tým človekom krok po kroku v ústrety smrti. Netlačím ho, stojím vedľa neho. Nie je vždy potrebné rozprávať. Často sa ma ľudia pýtajú, čo svojim pacientom hovorím, a očakávajú odo mňa nejakú kuchárku. Mám svoj systém, ktorému hovorím kľučka a rohožka.

Nemôžem k pacientovi vpadnúť z ulice a rozprávať mu rôzne múdrosti, na to nie je nikto zvedavý.

Postojím chvíľu na tej pomyselnej rohožke, podržím v ruke kľučku a ponúknem sa do služby. V duchu si poviem: ak pane Bože chceš, aby som tam vstúpila, urobím to. Pokiaľ stojíš o to, aby som mu niečo povedala, prehovorím k nemu. V tej chvíli mi buď niečo napadne a to mu poviem, alebo nie. V tom prípade s tým človekom len mlčím. Väčšinou sa ukáže, že moje kroky boli správne a tomu človeku pomohli.

Niekedy kvapnutie slzy alebo objatie povedia viac než slová. Keď je smrť toho človeka krásna, prežívam to s veľkou radosťou. Viem, že ho vyprevádzam do neba. Ak nie je zmierený so svojimi blízkymi a Bohom, modlím sa zaňho a dúfam, že jeho smrť bude pekná tiež.

Hovoríte o smrti ako o niečom slávnostnom, ale čo ak ten človek na smrteľnej posteli v Boha jednoducho neverí?Nemôžeme nikoho nútiť do viery. Myslím, že aj tým neveriacim ľuďom pomáha, keď vidia, že z viery žijeme. Väčšinou po tom začne túžiť tiež, ale nevie to zatiaľ uchopiť. Na lásku počuje úplne každý. Keď sestričky ošetrujú pacientov s láskou, zvyčajne sa im pod rukami pootvoria. Niektorí umierajúci a ich príbuzní nám povedali, že vďaka našej práci uverili v Boha. Veľa ľudí sa u nás na smrteľnej posteli nechalo pokrstiť.

Keď sa nebojíte smrti, existuje niečo, z čoho máte strach?
Bojím sa ľudskej blbosti a myší. Pred hlodavcami som ochotná vyskočiť na luster. Predtým som mala strach zo smrti svojich príbuzných, ale naučila som sa to prekonať modlitbou. Zvyšok odovzdávam Bohu a cítim sa vďaka tomu veľmi slobodne. Existuje sloboda vonkajšia a vnútorná. Tú vonkajšiu sme tu nemali až do osemdesiatehodeviateho. Teraz ju máme, ale veľa ľudí žije vo vnútornej neslobode. Stávajú sa z nich otroci svojich strachov.

Trúfam si povedať, že tá vnútorná sloboda je cennejšia. Veľa ľudí prežilo roky v krimináloch a aj tak si ju dokázali vnútri seba uchovať.

Môže na vnútornú slobodu dosiahnuť aj ateista?
Myslím, že som v živote nestretla naozajstného ateistu. Väčšinou ide o agnostikov, ktorí tvrdia, že existenciu Boha nemôžu potvrdiť ani vyvrátiť. Väčšina ľudí uzná, že tu máme prírodné zákony, ktoré však musel nastaviť nejaký zákonodarca. Pravidlá by sa nemohli nastaviť bez neho. Tým ľudia dávajú najavo, že v niečo veria, hoci to zatiaľ nemusí byť Boh. Považujem za potrebné dodať, že Ježiš zomrel na kríži aj za tých neveriacich.

Vaše najväčšie životné poslanie v podobe hospicovej starostlivosti ste už splnili, alebo si myslíte, že vás ešte niečo čaká?
Žiadne plány nemám. Ak so mnou Boh ešte niečo zamýšľa, dá mi to najavo. Snažím sa žiť prítomným okamihom, pretože len ten mám pod kontrolou. Čo bolo, to už neriešim, a čo bude, to tiež nie.

Máte ešte nejaké plány ohľadom rozvoja hospicovej starostlivosti?
V sedemdesiatich rokoch som všetky svoje funkcie odovzdala mladším ľuďom, ale hospicov som sa nezbavila. To ani nejde, je to, ako keby ste vypustili dospelé deti do sveta, ale aj tak budete stále ich rodič. Neustále som s hospicmi v kontakte a chodím na rôzne stretnutia. Bola by som rada, aby sa vyriešilo financovanie a dotvorila sa sieť mobilných hospicov. Tá ešte nie je dostatočná.

S počtom lôžkových hospicov ste spokojná?
Lôžkových máme po celej Českej republike celkovo osemnásť, ale stále nám chýba ešte jeden na Vysočine. Toto číslo stačí za predpokladu, že sa tu viac rozvinie sieť práve tých domácich hospicov.

Aký je medzi nimi rozdiel?
Domáce hospicy sa starajú o umierajúceho u neho doma, teda sa vydávajú priamo za ním. Táto starostlivosř nie je pre každého, pretože aspoň jeden rodinný príslušník nám musí podpísať, že pacientovi zaistí celodenný dohľad. Ak to nie je možné, starostlivosť zaistí lôžkový hospic.

Nie je o lôžkové hospicy väčší dopyt ako ponuka?
Do hospicov berieme iba ľudí, u ktorých bola ukončená liečba, pretože už nemala zmysel. Keď dodržiavame tieto pravidlá, lôžka nám stačia.

Hospicovú starostlivosť si pacienti hradia sami?
Polovicu nákladov hradí zdravotná poisťovňa a tú druhú musíme dať spoločne nejako dohromady. Zhruba dvadsať percent získame z rôznych dotácií a ďalších dvadsať nám poskytujú darcovia a sponzori. Desať percent si prispieva sám pacient alebo jeho rodina. Väčšinou to zvládnu zaplatiť zo svojho dôchodku alebo nemocenských dávok.

Občas sa nám v hospici vyskytne aj bezdomovec, ktorý nedostáva nič a nemá to z čoho zaplatiť. Nemali by sme to srdce ho nechať umrieť na ulici, takže tie peniaze za neho nejako zoženieme.

Keď u vás nájdete miesto pre všetkých jedincov, pri ktorých je isté, že už sa nevyliečia, máte aj dostatok personálu?
Máme nedostatok lekárov, pretože väčšina z nich chce život zachraňovať, ale v hospicoch to nie je možné. My navyše nemôžeme brať každého, kto sa prihlási. Na túto prácu musí mať človek určité predpoklady. Nezvládnu ju všetci.

Aké preferujete predpoklady svojich zamestnancov?
Náš personál musí mať predovšetkým úctu k životu a ostatným ľuďom, aby nemal sklony k urýchleniu smrti pacientov. Vzdelanie v odbore je nutnosťou. Vedenie hospicu má veľkú zodpovednosť pri výbere zamestnancov, pretože v tejto práci hrozí syndróm vyhorenia oveľa viac ako v iných oblastiach. Ak zistia, že prijali niekoho, kto to nezvláda, musia sa s ním rozlúčiť.

Všetci vaši zamestnanci sú veriaci?
Máme tam aj neveriacich, ale viac preferujeme veriacich. Nechceme diskriminovať ateistov, ale hospic sľubuje aj duchovnú starostlivosť a tú nemôže človek, ktorý neverí v Boha, dostatočne ponúknuť. Z tohoto dôvodu je nutné, aby ich v každom hospici niekoľko pracovalo. Pozitívne je, že z niektorých našich neveriacich zamestnancov sa stali veriaci.

Hovorili ste o tom, že sa v hospici vyskytuje láska, a to hlavne k Bohu. Máte skúsenosť s tým, že by sa tam pacienti ešte na smrteľnej posteli do seba navzájom zamilovali?
Veľa z nich je pripútaných k lôžku a väčšinou ani nevnímajú, že hospic má aj ďalších pacientov. Vidieť sa navzájom môžu akurát v bezbariérovej ​​kaplnke alebo spoločenskej miestnosti. Ak pacient chce a je toho schopný, môže sa dostať s pomocou druhých aj mimo hospic. Na zamilovanie tam nie je veľa času, priemerná doba strávená v hospici sa pohybuje okolo štyroch týždňov. Niektorých pacientov tam máme aj niekoľko mesiacov, ale ďalších napríklad len niekoľko dní.

Pravdou je, že mimo krstov, sme usporiadali na smrteľnej posteli aj pár svadieb.

Jeden z partnerov, čo leží v hospici, si uvedomí, že so svojím náprotivkom žil niekoľko rokov nezosobášený a chce to napraviť. Niektorí manželia spolu mali svadbu len na úrade, počas života došli k Bohu a chcú svoj zväzok manželský potvrdiť ešte cirkevným sobášom. Láska sa v hospicoch objavuje naozaj v rôznych podobách.

Myslíte si, že hospice majú veľký význam aj pre zdravých ľudí?
Všetci ľudia, ktorí do hospicu vstúpia, či už ide o príbuzných pacienta, stážistov alebo novinárov, neodídu rovnakí. Každý si v hlave začne zrovnávať svoj rebríček hodnôt. Stretnutie s utrpením človeka núti k zamysleniu nad zmyslom života. Myslím si, že hospice začínajú pomaly spoločnosť meniť k lepšiemu.

#Eva Vogelová

Práve preto, že náš čas na tomto svete je obmedzený, je dôležité, ako kvalitný život žijeme. Na to, aby sme ho mohli prežiť čo najlepšie, je okrem nášho subjektívneho šťastia, čistého svedomia a životnej náplne potrebné tiež fungujúce telo… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.

 

Postarajte sa o svoju rodinu, pokiaľ môžete.

Život vám môže skomplikovať nielen úraz, ale aj dlhšia choroba. Aj keď si myslíte, že ste ako rybička. Nechajte nám svoje meno, telefón a profík z poisťovne AXA sa vám čoskoro ozve.

Udeľujem súhlas spoločnostiam finančnej skupiny AXA na Slovensku, tj.: AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA investiční společnost a.s., organizačná zložka Slovensko, AXA d.d.s., a.s., AXA Management Services s.r.o., organizačná zložka Slovensko so spracúvaním osobných údajov v rozsahu: meno a priezvisko, telefónne číslo s cieľom:

- ponúkať produkty týchto spoločností,
- zasielať obchodné oznámenia (elektronickou formou ponuky produktov a služieb),
- automatizovaného spracúvania osobných údajov kvôli prispôsobeniu obchodnej ponuky mojim individuálnym potrebám,
- poskytnúť osobné údaje v rovnakom rozsahu obchodnému partnerovi AXA ASSISTANCE CZ, s.r.o.,
- prieskumu trhu a spokojnosti s využívanými produktmi a službami,
pričom takýto súhlas udeľujem na obdobie trvania zmluvného vzťahu s ktoroukoľvek z vymenovaných spoločností a následne aj na obdobie 5 rokov po skončení takéhoto zmluvného vzťahu. Ak sa nestanem klientom žiadnej zo spoločností AXA, udeľujem súhlas na obdobie 5 rokov od tohto udelenia.
Ďalej by sme Vás chceli informovať, že poskytnutý súhlas je dobrovoľný a môžete ho kedykoľvek odvolať, buď telefonicky na AXA linke +421 2 2929 2929, e-mailom na info@axa.sk, alebo písomne na adrese AXA, Kolárska 6, 811 06 Bratislava.
Zároveň potvrdzujete, že ste sa oboznámili s textom Informačného memoranda. Jeho znenie nájdete na webovej stránke AXA, na www.axa.sk/osobne-udaje/. (skrýt text)