Cvičíte psov pre dobrovoľníkov, ktorí s nimi potom chodia do nemocníc, pretože kontakt s nimi upokojuje pacientov trpiacich traumami z vojny. Ako také blahodarné efekty psov vysvetľuje veda?
Keď sú ľudia v kontakte so psami, v mozgu sa im vylučuje oxytocín. Pri boji s depresiou a úzkosťou je táto látka zásadná. Ide nám o prirodzenú podporu „dobrých hormónov“ – preto tiež ľudia psy chovajú. Namiesto umelého spúšťania vylučovania hormónov to vieme urobiť prirodzene. Akýkoľvek kontakt so psom v mozgu podporuje produkciu oxytocínu a serotonínu: keď sa ľudia hrajú so psami, hovoria s nimi, a najmä, keď sa s nimi maznajú.
Hovorili sme o tom, ako to pomáha dospelým, no čím ďalej viac pracujete aj s deťmi. Je práca s nimi odlišná?
Ani nie. Pracujeme s rovnakými psami ako u vojnových veteránov a ďalších dospelých, všetci musia absolvovať rovnaké skúšky. Keď sme s projektom začínali, sústredili sme sa len na veteránov, ale teraz pracujeme s deťmi so špeciálnymi potrebami, utečencami v rámci Ukrajiny a sirotami, ktorí vo vojne stratili rodičov a máme veľa skvelých výsledkov.
Veľa detí so špeciálnymi potrebami má problémy s rečou a po práci so psami učitelia hovoria, že tie deti viac hovoria a majú do rozhovorov väčšiu chuť.
Niekedy deti povedia svoje prvé slová alebo vety – a to hovoríme o tretiakoch či štvrtákoch, ktorí nikdy neprehovorili – až vďaka psom. Zároveň im práca so psami zvyšuje sebadôveru. Premýšľate ako. Keď pracujeme so psom a dieťaťom, v podstate dieťa učíme, ako má psa ovládať. Pes pritom nie je vycvičený len na verbálne povely, reaguje aj na gestá. Inštruktor pritom nestojí pred psom, ale za dieťaťom, ktoré mu hovorí, aby si sadol. A hoci jeho povel nemusí byť zrozumiteľný, pes uvidí pohyb inštruktora v pozadí a sadne si, akokoľvek možno samotnému povelu nerozumie. To dieťaťu dodá veľa sebavedomia, keď mu pes rozumie a počúva ho.
Prečítajte si tiež: Zdravotné výhody domácich miláčikov. Pomáhajú pri bolestiach aj depresii.
Alebo ak sa jedná o deti so svalovou dystrofiou, hovoríme im, že musia psa zavolať, držať vodítko, prechádzať sa s ním, to sú všetko činnosti, ktoré dieťa potrebuje v rámci rehabilitácie. A pes im k tomu dodáva chuť, takže vidíme veľké zlepšenia.
To isté platí aj pri ovládaní agresivity. Veľa detí, ktoré sa museli vysťahovať z domova, trpí problémami s agresiou a zlosťou.
Ak pracujú so psami, hovoríme im, že sa musia upokojiť, inak ich pes neposlúchne a že na neho nesmú byť zlé, a hneď spozorujeme zníženie agresivity a väčšiu trpezlivosť. Zlepšuje sa ich schopnosť čakať a tiež sebaovládanie.
A aj u detí môžeme sledovať to isté, čo pri dospelých – u tých veľmi izolovaných, ktorí nechcú komunikovať vôbec s nikým. Pri práci so psami postupne pozorujeme zvyšujúci sa záujem o okolie. Lepšie si všímajú detaily, chcú byť súčasťou tímu a podieľať sa ako na skupinových činnostiach, tak i na individuálnych aktivitách.
V roku 2015 bolo odsunutých milión a pol ľudí: číslo porovnateľné s počtom odsunutých sudetských Nemcov. Niektorí sa vrátili, väčšina nie – a medzi nimi aj desiatky, ak nie stovky tisíc detí. Ako ich odsun ovplyvnil?
Taký odsun, vysťahovanie, spôsobuje obrovské emocionálne problémy. Vezmete dieťa v ranej fáze vývoja, ktoré prežilo ozbrojený konflikt, vojnu a umiestnite ho na miesto, ktoré vôbec nepozná, medzi úplne cudzích ľudí, ktorí sú navyše voči nim niekedy nepriateľskí. V ich životoch sa odohrávajú obrovské zmeny, obrovské negatívne drámy, to je pre dieťa zhubné.
V lete sme sa v zariadení pre odsunuté deti stretli s veľmi uzavretým chlapčekom, ktorý nechcel s nikým hovoriť. Jedného dňa deti vytvárali figúrky z plastelíny a keď sa ho vedúca spýtala, čo jeho výtvory predstavujú, odpovedal: „Toto je Peter, ktorý sa chystá zabiť Andreja: odtrhnúť mu hlavu a vyrezať srdce.“ Mal asi sedem rokov.
Keď sa ho potom psychológ opýtal, či trpí nočnými morami, či sa mu v noci o niečom sníva, rozprával o deťoch, ktoré ale zakaždým zomrú: jedno niekto hodí do studne, druhé prejde auto, tretie rozsekajú na kúsky. Zjavne utrpel ťažkú traumu.
Pridelili sme mu jedného psa, aby s ním pracoval individuálne. Niekoľko dní sa hrali len spoločne so psom, ale do týždňa už behal spoločne s ďalšími deťmi.
Jedným z dôvodov pritom bolo, že ostatných zaujal pes a tiež sa im páčilo, ako ho psík počúva.
„Jéj, pozri na toho chlapca, čo robí s tým psom, poďme za ním!“ vraveli a začali sa s ním kamarátiť. Nakoniec psychológovia zistili, že než utiekol, Rusi ostreľovali jeho dom a on musel vytiahnuť zakrvavenú a ťažko krvácajúcu sestru, aby ju zachránil. Viete si predstaviť, ako je niečo pre tak malé dieťa náročné, a je celkom prirodzené, že sa takéto zážitky prejavujú agresiou a neochotou ku kontaktu s ľuďmi.
Môžete, prosím, vysvetliť aj dopad odsunu na obyčajné dieťa, ktoré nemá tak príšerný zážitok?
Nie som psychológ, takže môžem hovoriť len o tých, ktoré som sama stretla. Necítia sa, že by niekam patrili – čo môže byť veľmi nebezpečné a viesť k mnohým problémom – psychologickým, ale aj z hľadiska spoločnosti.
Pre takéto deti je zásadné, aby ich niekto vyšetril, aj keď nevykazujú známky psychologickej traumy, pretože to každé dieťa prežíva inak. U niektorých detí sa trauma prejavuje agresivitou, u iných úplnou uzavretosťou.
Zaujímali by ma vaše osobné skúsenosti s deťmi, s ktorými ste pracovali. Čo vám najviac utkvelo v hlave?
Medzi naše aktivity patria aj dni otvorených dverí, kedy sa deti môžu hrať so svorkou terapeutických psov. Je to pre nich niečo nové, pretože sú zatvorené v utečeneckých centrách, kde môže byť život veľmi nudný a rutinný – presný opak toho, čo dieťa potrebuje.
Je úžasné, ako sú deti otvorené, keď im ponúknete príjemný priestor, v ktorom sa cítia byť vítané.
Ak im ponúknete maličkosť, uspokoja sa s ňou. Bolo skvelé ich vidieť výskať a pobehovať, správať sa ako naozajstné deti. Občas je ťažké si predstaviť, že pochádzajú z vojnovej zóny, zažili ozbrojený konflikt a veľa tráum, ktorými by bežný človek vôbec nemal prejsť, nieto v tak nízkom veku.
Pre mňa bola najúchvatnejšia ich schopnosť sa prispôsobiť. Ak sa s nimi začnete rozprávať, povedia vám všetko, sú komunikatívni, len je potrebné prejaviť záujem, ukázať im, že sa o nich niekto stará. To je najdôležitejšie: dať najavo, že je o ne postarané, že sme na ne nezabudli.
Snažíme sa im dávať plyšové zvieratká, psíkov. Zakaždým sa im rozsvietia oči: „Jéj, o všetky svoje hračky som prišiel a teraz mám toto!“ hovoria. Pripomína im to tie príjemné chvíľky. To je kľúčové: ukázať, že sa o ne staráme, že síce možno žijú niekde inde, ale je to v poriadku.
Slováci majú psov veľmi radi. Myslím, že nebudem sám, komu sa Hero’s Companion páči. Pomáhať so psom do Kyjeva ale asi pôjde málokto. Ako inak vás môžeme podporiť?Po prvé sledovať našu činnosť na Facebooku. Taktiež máme Twitter a Instagram. Obdarovať nás môžete na našom webe, v záložke „Donate“ alebo cez PayPal. Skvelé ale bude už len to, keď budete o našom projekte hovoriť a zdieľať naše príspevky.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Hero’s Companion: Ako psy na Ukrajine pomáhajú obetiam vojny?
