AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f

Odoberajte náš newsletter

Nič to nestojí a už vám nikdy neutečie žiadny prima článok.
Odoslaním e-mailu súhlasíte so spracovaním osobných údajov.

hľadať

Jan Šmahaj: Aké sú dopady virtuálnej reality na ľudskú psychiku?

Virtuálna realita (VR) existuje už od prelomu 50. a 60. rokov minulého storočia. Do širšieho povedomia vstúpila ale až nedávno vďaka rýchlo sa vyvíjajúcej a dnes už pomerne dostupnej technológii. Jej využitie sa netýka iba zábavného priemyslu: preniká aj do sfér liečenia posttraumatických porúch. Tými sú napríklad prevencia Alzheimerovej choroby, terapia pre nepohyblivých či odvedenie pozornosti od trvalých bolestí a depresií. Tým všetkým sa podrobne zaoberá Dr. Jan Šmahaj z Univerzity Palackého v Olomouci. Skúma spojenie virtuálnej reality s mentálnym stavom človeka.

Pojem virtuálna realita vníma každý trochu inak. Ako by ste ju definovali sám za seba?
Definícií je celý rad. Ja sa väčšinou opieram o tú spojenú s vedou počítačov. Povedal by som, že ide o počítačom generované prostredie, grafiku, ktorá má určitý stupeň interakcie. V prostredí, ktoré je navyše aj plne imerzívne (pozn. red.: také, do ktorého sa môžete plne ponoriť). Dotyčný môže vytvárať veci, pohybovať sa a interagovať s grafickým prostredím.

Kedy ste sa prvýkrát zoznámili s virtuálnou realitou, ako ju poznáme dnes?
V roku 2013 sme s kolegom urobili prvú zahraničnú cestu, aby sme si vyskúšali niektoré systémy virtuálnej reality. Išli sme do Bulharska za doktorom Alexandrom Dimovom, ktorý pôsobil niekoľko rokov v Spojených štátoch. Už vtedy sme sa zaoberali možnosťou jej využitia v psychológii. Existuje hneď niekoľko prostredí s fóbickým charakterom: strach z vystupovania na verejnosti, z lietania. Nás zaujímala jednak technologická stránka, čo všetko je potrebné, cena a dostupnosť, ale aj softvérové zázemie, či budeme vôbec schopní s tým pracovať a vytvárať potrebné softvérové prostredie.

Prečítajte si tiež: RetroBrain: Ako môžu gamesky bojovať s demenciou?

Veril ste od začiatku, že to bude prínosné ako terapeutická pomôcka?
Moja premisa bola, že vždy môžete rozdeliť odborníkov, ktorí pracujú s témou moderných technológií, na dva tábory. Ak beriem ten „psychologický tábor“, informatikov, matematikov atď., môžete sa v ňom stretnúť s kyberoptimistami i kyberpesimistami. Keď sme išli vtedy do Bulharska, skôr som videl potenciál a prínos pre potenciálneho klienta a psychologické procesy. Bol som veľmi zvedavý a tiež prekvapený, pretože som sa nikdy nestretol s imerzívnym prostredím.

To mi spôsobilo klasický „wow efekt“, na základe ktorého som sa snažil svoju skúsenosť ďalej rozvíjať. Uvažovali sme o založení centra pre výskum virtuálnej reality a psychofyziológie.

Ako môže virtuálna realita pomôcť napríklad človeku s fóbiou a ďalšími mentálnymi poruchami?
Dôležité je vymedziť okruhy, kde môže byť virtuálna realita prínosná. Ak by sme vzali široké spektrum psychických porúch / psychiatrických ťažkostí, virtuálna realita nie je vhodná napríklad pre schizofrenických pacientov so štiepením osobnosti, stratou väzby s realitou, poruchami myslenia, niektorými úrazmi, pre epileptikov a podobne. Pokiaľ ide napríklad o oblasť neurotických ťažkostí, špecifických fóbií, porúch príjmu potravy, posttraumatické stresové poruchy, všetko sú to dimenzie, kde by malo byť možné obohatiť klasickú terapiu o virtuálnu expozíciu a prispieť tak k liečebnému procesu.

Kedy je vhodné takúto formu terapie použiť?
Expozičnú terapiu virtuálnou realitou je nutné vnímať ako možné obohatenie terapie, ale nie každý klient je vhodný a chce pracovať týmto spôsobom. Trebárs starší ľudia s tým môžu mať problém. Môže pomôcť nasimulovať rad situácií, ktoré sa inak ponúkajú k imaginácii ťažko. Napríklad keď človek nedokáže, nevie imaginovať, predstavovať si, alebo sa situácie ťažko hľadajú v reálnom prostredí. Predstavte si napríklad strach z lietania lietadlom. Samozrejme sa proces dá imaginovať, ale aj keď ste videla celý rad filmov, keď viete, ako vyzerá interiér vnútri lietadla, predsa len je to niečo iné, keď si to predstavíte vo svojej hlave. Predstava, pocit, sa nebude približovať realite, pretože ste to nikdy nezažili.

Takže by som si to predstavovala tak, ako mi je to buď príjemné, alebo nepríjemné?
Áno, tam sú veľmi často také obsahy, hlavne u pacientov s úzkosťami. Potom je aj problém robiť expozície „in vivo“, kedy by ste si objednali nejaký let, išli priamo do lietadla. Je to časovo aj finančne náročné, človek musí zvládať jednotlivé úrovne. Vo virtuálnej realite nie je problém nasimulovať prostredie, celý proces a priblížiť klientovi situáciu tak, aby pre neho bola bezpečne zvládnuteľná. Takto sa môžeme baviť o strachu zo psov, pavúkov, výšok, klaustrofóbii a tak ďalej.

Sme u pozitív. Pozrime sa na to z druhej strany: čoho je vyložene potrebné sa vyvarovať, keď človek používa virtuálnu realitu?
Je dobré prípadného klienta či záujemcu vyspovedať. My robíme rozhovor pre predstavu o možných obmedzeniach, medzi ktoré patrí špecifická očná vada, vysoký počet dioptrií, niekedy veľké okuliare komplikujúce samotné nasadenie prilby, také praktické veci. Potom sú tu obmedzenia, kedy mal dotyčný v minulosti epileptický z