AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f

Odoberajte náš newsletter

Nič to nestojí a už vám nikdy neutečie žiadny prima článok.

hľadať

Dôchodok „na hlavu“ – lacný únik pred prácou?

„Mladá, zdravá – a nepracuje,“ komentujú susedia tisíce ľudí s invalidným dôchodkom, ktorého príčina nie je zjavná. Diagnózy týkajúce sa duševného zdravia pritom patria medzi najčastejšie choroby vyspelého sveta, trpí nimi takmer štvrtina ľudí. Avšak nie sú vidieť. Dáva invalidný dôchodok pre duševné ochorenie zmysel alebo sa jedná iba o lacný únik pred prácou?

Depresia sama o sebe predstavuje vo vyspelom svete najčastejšiu príčinu pracovnej neschopnosti – ale zďaleka nejde len o ňu. Asi 10 % populácie trpí poruchami osobnosti. Psychiatrický žargón tak označuje pacientov, ktorí sa dlhodobo správajú a cítia inak ako väčšina ostatných – a trpia tým.

Úspešní chorí
Navonok sa pritom často jedná o inteligentných a zo všetkých strán „normálnych“, „zdravých“, „spokojných“ a „úspešných“ ľudí. Trpia však problémami, ktorých sa nevedia zbaviť a môžu mať, napríklad, pocit, že ich všetci okolo nenávidia – a tak je pre nich ťažké s kýmkoľvek vychádzať: či už s partnerom, kamarátmi alebo kolegami. Alebo, napríklad, neustále prežívajú extrémné emócie: z každej maličkosti sa stáva buď obrovská výhra alebo katastrofa, takže nemôžu stráviť pár hodín v pokoji.

Nejedná sa o žiadne fiktívne problémy. U väčšiny z nich vieme popísať aj neurologické odlišnosti. Pacienti s poruchami osobnosti typicky trpia úzkosťami a depresiami, zle nadväzujú a udržujú medziľudské vzťahy a pripadajú si osamelí a zbytoční. Na podobné pocity sa potom navyše nabaľuje mnoho ďalších problémov: pocit beznádeje často vedie k závislostiam na alkohole, drogách alebo liekoch, k sebapoškodzovaniu a samovražedným tendenciám, k bezohľadnému či nebezpečnému správaniu.

Človek sa neustále cíti byť v zúfalej situácii – a podľa toho sa tiež správa.

Môže taký človek pracovať? Predstavme si človeka, ktorý dlhodobo zápasí s depresiou. Práca mu často nebude prinášať žiadne uspokojenie, bude unavený, asi nebude úplne výkonný. Niekedy bude možno zapáchať, pretože mu nezostanú sily umyť sa. Občas sa môže cítiť tak zle, že si jednoducho ráno vezme tabletku na spanie, vypne telefón a do práce nepôjde. Možno v najhoršej fáze ochorenia strávi pár týždňov v nemocnici – ale v dlhodobom horizonte je nakoniec práce schopný.

S niekoľkými podobnými ľuďmi som spolupracoval. Väčšina z nich bola v zamestnaní skvelá, mnohokrát lepšia ako väčšina ostatných kolegov. Išlo ale napospol o ľudí na vyšších pozíciách: profesorov, lekárov, psychológov, manažérov. O ľudí, ktorí o svojej práci rozhodujú sami, ktorí si svoju prácu vážia – a ktorým klienti alebo zamestnávatelia mnohé odpustia. O ľudí, ktorým práca prináša uspokojenie, alebo aspoň sociálny úspech.

Práca ako terapia
„Pracujem, pretože som vedela, že ak nezačnem teraz, nezačala by som už nikdy. Musela som sa premôcť, aj keď to bolo ťažké. A som za to strašne rada. Občas je prosto treba bojovať – ​​pretože človek vie, že bojuje sám za seba. Nie pre rodinu, nie pre ostatných, ale pre seba. A občas sa taký boj naozaj oplatí,“ hovorí o svojej práci recepčná Markéta, ktorá trpí jednou z porúch osobnosti.

Za dvadsaťdva rokov vystriedala celú škálu rôznych zamestnaní. „Jej“ porucha sa vyznačuje, okrem iného, veľkou nestálosťou.

Človek začne mať znenazdania pocit, že je jeho život zúfalý a neudržateľný a že je potrebné všetko zmeniť a začať úplne od začiatku. Markéta v hoteli pracuje desať mesiacov: tak dlho ešte nikde inde nevydržala. Nadriadená ju nedávno navrhla ako kandidátku na povýšenie – čo pre ňu znamená aj čiastočné víťazstvo v boji nad chorobou. „Asi pred troma mesiacmi som opäť chcela odísť a nájsť si niečo iné. Bez rozmýšľania som jednoducho chcela ísť niekam inam a tam si hľadať prácu. Som ale rada, že som použila mozog a zostala. Takže ak ma porucha osobnosti nejako obmedzovala v práci, postupne sa to vytráca.“

Markéta nie je jediná, komu práca pomáha psychické problémy prekonávať.

„Celých 90 % klientov psychiatrických zariadení bez zamestnania by chcelo pracovať,“ píše skupina britských vedcov v monografii Duševné zdravie a práca.

„Vďaka práci majú ľudia sociálnu identitu a status, kontakty a podporu ľudí; práca im umožňuje štruktúrovať a využiť čas, ponúka zmysluplnú činnosť, priestor pre vlastné angažmá a pocit úspechu. Nezamestnaní ľudia nevyužívajú čas, ktorý majú navyše, na odpočinok a spoločenské aktivity. Ich medziľudské vzťahy a sociálne fungovanie sa zhoršujú, rovnako ako motivácia a záujem – čo napokon vedie k apatii. Práca znižuje mieru sociálneho vylúčenia, ktoré ľudia pociťujú v dôsledku psychických ťažkostí,“ zhŕňajú Briti výsledky výskumov. Práca je skrátka pre týchto ľudí prospešná.

Ak by ste zle spali – chceli by ste invalidný dôchodok?
Predstavte si, že trpíte celkom banálnou poruchou: nespavosťou. Niekedy nezaspíte niekoľko nocí po sebe. Prirodzene ste potom unavení a podávate v práci len zlomok výkonu, ktorý od vás očakáva zamestnávateľ a i vy sami. Čo je horšie, po niekoľkých takýchto nociach občas nadránom zaspíte tak tvrdo, že vás nič nezobudí – a do práce jednoducho zaspíte. Neprídete o dvadsať minút neskôr, ale až po obede.

Čo poviete kolegom, ktorí na vás čakali? Ako sa obhájite pred nadriadenými? Ak by sa to stalo raz, bolo by možné sa vyhovoriť na nejakú nevoľnosť alebo omyl a brať situáciu s humorom. Ak sa vám to stáva opakovane, najskôr sa budete cítiť hlúpo a neschopne. Nezvládnete takú jednoduchú vec ako vstať z postele?

Postupom času sa začnete báť, či druhý deň zvládnete byť v práci načas. S každou posmešnou poznámkou od kolegov – ktorí ju možno vôbec nemysleli zle – budete nervóznejší. Zaspíte dvakrát počas mesiaca.

Väčšinu nocí potom strávite úzkostlivým kontrolovaním hodín: je pol štvrtej a ešte nespím. Nezaspím zase?! O to horšie budete zaspávať – ​​a o to častejšie budete do práce chodiť neskoro. Začarovaný kruh.

Prestanete hovoriť s kolegami, aby ste zvládli aspoň to najnutnejšie – a z večierkov budete odchádzať po druhom drinku. O mesiac neskôr, po niekoľkých prebdených nociach, prespíte celú nedeľu a vynecháte popoludňajší tenis. Keď sa kamarátka s humorom spýta, či ste náhodou nezaspali, budete mať pocit, že vás a váš spánok sledujú všetci okolo – a začnete sa vyhýbať ľuďom.

Chceli by ste v takejto situácii invalidný dôchodok? Určite nie: ste predsa zdravý človek a banálne problémy so spánkom chcete prekonať a žiť úplne normálny život. V danom momente však potrebujete nejaký čas na zotavenie a dlhodobú prácu, ktorú budete zvládať. Ak za sebou máte pár rokov nádejnej kariéry, možno si zvládnete vymedziť nejaký čas na rekonvalescenciu a nájsť prácu, ktorá bude dostatočne flexibilná, aby ste sa pri nej vyspali podľa svojich potrieb. Ak ste ale kvôli absenciám nedokončili strednú školu alebo ste úspešne prespali pár skúšok na vysokej, nemusíte mať vôbec na výber.

Pracujem, pretože musím
Niekoľkokrát som sa pracovne stretol s Karolom, ktorý dva roky strieda pobyty v liečebni s riadením IT projektov v niekoľkých krajinách. Tri dni v Paríži, dva v Prahe, týždeň v Londýne – a potom sa zrúti a na týždeň sa vráti do nemocnice. Karola práca ničí. Inú možnosť však nemá, nezaplatil by hypotéku a neuživil rodinu.

Podobnú skúsenosť má aj Ján s hraničnou poruchou osobnosti: „Snažím sa pracovať, musím živiť rodinu, takže inú možnosť nemám. Väčšinou to má podobný priebeh: nastúpim do nového zamestnania, učím sa nové veci, som plný elánu a do práce sa teším. Po pár mesiacoch svoje úlohy zvládam, často lepšie ako ľudia s mnohými rokmi praxe.

Potom sa mi z toho začne stávať stereotyp – a po pár mesiacoch sa psychicky zrútim, skončím na nemocenskej a začnem si hľadať inú prácu.

Keď všetko pôjde dobre, podarí sa mi znížiť mandatórne výdavky na tretinu a už nebudem nútený makať na plný úväzok. Neznamená to, že nebudem pracovať vôbec, mám dosť možností nárazových brigád, kde si môžem zarobiť a zároveň si plánovať čas. Zvyšok času budem môcť tráviť so synom a prácami na domčeku a záhrade – takže sa nebudem len tak pofľakovať doma. Invalidný dôchodok každopádne nechcem a pokiaľ možno ani iné podpory. Optimálny stav je ten, keď sa o seba dokážem postarať sám.“

Vôbec totiž nejde o vyhýbanie sa práci. Podľa výskumov je podstatnou súčasťou všetkého nepríjemného neschopnosť kontrolovať situáciu. Ak človek máva napríklad záchvaty úzkosti alebo sa cíti tak zle, že nie je schopný vyjsť na ulicu, je pre neho dôležité mať kontrolu nad vlastným životom. Nemusieť sa každý večer báť, či zajtra zvládne všetko, čo musí; vedieť, že keď bude najhoršie, môže zostať doma.

Stopäťdesiat eur invalidného dôchodku
Akokoľvek je práca užitočná, bolo by dobré, aby pre chorého človeka aspoň dočasne existovala možnosť sa jej zbaviť. Invalidný dôchodok ale príliš nádejnou cestou nie je, tvorí ho pár desiatok eur, takže človek zostane odkázaný na bežné sociálne dávky.

Na vine je aj nevhodný systém výpočtu: kým u ľudí, ktorí nikdy nepracovali, sa stanovuje paušálom, u tých, ktorí v práci neboli schopní pokračovať, sa počíta z odpracovaných rokov.

Výsledkom je dilema: buď po škole začať s neistou pracovnou budúcnosťou a nemať cestu späť ak prácu nezvládnem, alebo sa bez pokusu uspieť rovno vydať cestou trvalej neschopnosti.

„Mám čiastočný invalidný dôchodok – 150 eur. A to som pracovala na troch miestach – ale potom prišla materská, dve deti… Je to hlúpe, pretože keby som nikdy nepracovala, mala by som viac. Nemám na to, aby som sa niekam odsťahovala a bola samoživiteľka,“ hovorí Andrea. S manželom vychádza zle. „Mám strach, že doma bude peklo, že nebudem mať kam utiecť. Nemôžem ani k našim, snáď len pod stan. Neviem, čo budem robiť.“

Pracovať je skrátka nutné. Ak to nezvládnete, skončíte na ulici. Pacienti s poruchami osobnosti tak často zostávajú finančne závislí na svojich partneroch, existuje tu vysoké riziko patológií a domáceho násilia. Po prvé, oveľa častejšie ako niekto iný pochádzajú z rodín, ktoré nefungovali – a sami sa potom správajú podľa doma naučených nezdravých vzorcov. Po druhé, ich finančná závislosť podnecuje nezdravý vývoj vzťahu. Druhý z partnerov sa cíti byť nadradený, pretože oboch živí. Alebo vie, že pred ním obeť nemá kam utiecť a začne si viac dovoľovať v dávno nefungujúcom vzťahu.

Svetlo na konci tunela
Vo svete duševného zdravia je zásadnou veličinou stres. Stres rozpútava v tele hormonálne peklo, ktoré sa zrkadlí aj v psychickej rovine. Zatiaľ čo niektorí ľudia sa z neho otrepú, u iných spustí rad problémov: Napríklad ďalšiu prebdenú noc u vyššie zmieňovanej banálnej nespavosti. Ľudia s psychickými problémami potrebujú prácu, ktorú zvládnu.

Nejde o to, že by psychicky chorí nemohli alebo nechceli vykonávať niečo zmysluplné, ale že im robia problémy veci, ktoré sa s prácou v modernej spoločnosti spájajú.

Chorí ľudia často nezvládnu doštudovať a vybudovať kariéru. V továrňach a call centrách ale nikomu neponúkajú prácu z domova, čiastočné úväzky, flexibilnú pracovnú dobu alebo voľno na zotavenie. Pre chorého človeka tak práca často znamená každodenných osem hodín stresu, nesplniteľných noriem, strachu o miesto a žabomyších vojen s kolegami. Osem hodín situácií, ktoré nezvláda.

Ideálnym riešením by, samozrejme, bola ideálna práca. Tej ale pribúda len pomaly. Štát ponúka daňové úľavy a dotácie zamestnávateľom, ktorí zamestnávajú ľudí oficiálne uznaných ako postihnutých. Takýchto pozícií je ale žalostne málo, navyše sú väčšinou určené pre úplne iné cieľové skupiny ako fyzicky aj intelektuálne zdravých jedincov.

Zuzana sa práve vrátila zo stáže v Nemecku. Živí ju priateľ, s ktorým im spolužitie neklape a bojí sa, že skončí na ulici. „Mala som pracovať v galérii, ale nezvládla som to. Psychiater mi povedal, že mám úzkostné stavy – že ich budem mať do konca života, ale dá sa s tým nejako žiť. Invalidný dôchodok som nedostala. Celý život som bez peňazí; rodičia mi už nepomáhajú, pretože si myslia, že si problémy vymýšľam. Najradšej by som išla pracovať k moru ako recepčná.“ S psychiatrickou históriou a podlomenou sebadôverou má Zuzana problémy nájsť si akúkoľvek prácu, ktorá by jej dávala zmysel. A nejedná sa o špecificky slovenský problém: na medzery v zamestnávaní ľudí s psychickými ťažkosťami upozorňujú lekári, psychológovia aj ekonómovia naprieč civilizovaným svetom.

Riešenie problému má dve časti. Po prvé, adekvátnu podporu štátu pri liečení – ktorá musí človeku zabezpečiť dôstojný a bezproblémový život. Po druhé, neskoršiu flexibilitu zo strany zamestnávateľov: čiastočné úväzky a ústretové pracovné prostredie.

Mená všetkých spomínaných osôb boli zmenené. Ak vás otázka práce ľudí trpiacich duševným ochorením zaujíma a chceli by ste o nej polemizovať, môžete sa autorovi ozvať na adresu pisl@mail.muni.cz.

#VojtechPíšl

Psychickú rovnováhu považujeme všetci za samozrejmosť. Dokým ju máme. Bohužiaľ, niektoré zákutia mysle si občas robia čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa do hĺbky venovali na našej špeciálnej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch. 

Prečítajte si tiež: Trpíte pravidelnými výkyvmi nálad? Možno je za tým bipolárna afektívna porucha

Postarajte sa o svoju rodinu, pokiaľ môžete.

Život vám môže skomplikovať nielen úraz, ale aj dlhšia choroba. Aj keď si myslíte, že ste ako rybička. Nechajte nám svoje meno, telefón a profík z poisťovne AXA sa vám čoskoro ozve.

Udeľujem súhlas spoločnostiam finančnej skupiny AXA na Slovensku, tj.: AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA investiční společnost a.s., organizačná zložka Slovensko, AXA d.d.s., a.s., AXA Management Services s.r.o., organizačná zložka Slovensko so spracúvaním osobných údajov v rozsahu: meno a priezvisko, telefónne číslo s cieľom:

- ponúkať produkty týchto spoločností,
- zasielať obchodné oznámenia (elektronickou formou ponuky produktov a služieb),
- automatizovaného spracúvania osobných údajov kvôli prispôsobeniu obchodnej ponuky mojim individuálnym potrebám,
- poskytnúť osobné údaje v rovnakom rozsahu obchodnému partnerovi AXA ASSISTANCE CZ, s.r.o.,
- prieskumu trhu a spokojnosti s využívanými produktmi a službami,
pričom takýto súhlas udeľujem na obdobie trvania zmluvného vzťahu s ktoroukoľvek z vymenovaných spoločností a následne aj na obdobie 5 rokov po skončení takéhoto zmluvného vzťahu. Ak sa nestanem klientom žiadnej zo spoločností AXA, udeľujem súhlas na obdobie 5 rokov od tohto udelenia.
Ďalej by sme Vás chceli informovať, že poskytnutý súhlas je dobrovoľný a môžete ho kedykoľvek odvolať, buď telefonicky na AXA linke +421 2 2929 2929, e-mailom na info@axa.sk, alebo písomne na adrese AXA, Kolárska 6, 811 06 Bratislava.
Zároveň potvrdzujete, že ste sa oboznámili s textom Informačného memoranda. Jeho znenie nájdete na webovej stránke AXA, na www.axa.sk/osobne-udaje/. (skrýt text)