AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f
hľadať

Ultramaratónec: Až po nehode som začal poriadne behať

„Ležal som na posteli a hypnotizoval štartovacie číslo z maratónu na stene,“ spomína ultramaratónec René Kujan na prvé dni po svojej ťažkej autonehode. Mohol po nej skončiť na vozíku. Ale neskončil. Namiesto toho začal „poriadne behať“, ako sám hovorí. Zatiaľčo predtým bol jeho maximom maratón, po havárii sa rozbehal k ultramaratónom. A nemieni s tým prestať.

Ľudia sa často delia na dva tábory – na tých, ktorí behanie milujú a tých, ktorí ho neznášajú. Ako si to mal ty?
Začínal som z absolútneho hejtu na základke, kde bolo behanie povinné. Keď sa behalo okolo lesoparku, tak sme sa s niekoľkými kamarátmi krčili za húštím a čakali na tých, ktorí to dali celé a keď bežali naspäť, sme sa k nim pridali a simulovali zadýchanie. Až na strednej škole som si beh trochu obľúbil – minimálne je to jednoduchšie ako futbal, na ten potrebuješ veľa iných kamošov. Vyrážal som vtedy do lesa, skúšal si trochu popobehnúť a čistil som si hlavu od učenia. Skončil som pri piatich až desiatich kilometroch párkrát týždenne.

A čo prvé preteky?
Prvý som si zabehol, až keď som bol v Prahe na vysokej – strihol som si Beh Terryho Foxa. A zapáčilo sa mi to. Keď som bežal svoju prvú desiatku, bolo to v rovnaký deň ako pražský maratón. Zvedavo som pozeral, kam chodia všetci tí, čo nebežia desiatku. Hovoril som si: Ešte pár rokov potrénujem a potom si maratón tiež zabehnem. Ubehli dva roky a stál som na jeho štarte. To bolo v roku 1998. Vtipné je, že som si ho dal na skúšku skoro celý len týždeň predtým. Chcel som si vyskúšať, či to dám, ale na 35. kilometri už ma tak boleli nohy, že som to zabalil. Ten naozajstný maratón ale dopadol dobre, dokonca som ho zabehol hlboko pod štyri hodiny. Maratón v Prahe som potom dával každý rok, aby som zistil, či už nie som starý chren. Nakoniec som ich mal sedemnásť v rade. No medzitým som chcel vyskúšať aj niečo iné, a tak som začal vyrážať na preteky do zahraničia.

Kam?
Hlavne na horské maratóny do Švajčiarska. Niekoľko tisíc metrov prevýšenia, ktoré niektorí zdolávali aj pozadu. Zúfalo som sa snažil sa k nim nepridať. To bol pre mňa strop. O ultramaratónoch som nepremýšľal. Možno som vtedy ani netušil, že sa dá bežať niečo dlhšie.

A potom bum – v roku 2007 si mal vážnu nehodu. Čo sa stalo?
Necelý mesiac po horskom maratóne na švajčiarskej Jungfrau som s kamarátom vyrazil za mojou mamou do južných Čiech. V sobotu nás pohostila, v nedeľu sme chceli ísť skákať bungee na Loket, ale už sme tam nedorazili. Na jednej zapadnutej serpentíne sme stretli auto v protismere, kamarát dupol na brzdu a fábia nič. Nemala ABS, išla stále rovno a čelne sme sa zrazili. Druhé auto odhodilo do priekopy, nás otočilo. Airbag bol len u vodiča, kamarátovi rozlámal zápästie, pretože práve točil volantom. Mne pás rozlámal rebrá, hrudnú kosť a praskol mi aj jeden stavec. Ležal som v priekope, kam ma kamarát vytiahol a došlo mi, že nemôžem dýchať. Všetko totiž začalo hneď opúchať. Chvíľami som upadal do bezvedomia.

Keď však ku mne bežal záchranár s veľkou injekciou, bol som vysmiaty a hovoril som, že to je v pohode, že to zvládnem. „To vieš, že áno,“ povedal mi a už som nevedel o svete.

Čo bolo ďalej?
Spätne som sa dozvedel, že keď som bol vo vrtuľníku na ceste do nemocnice v Českých Budějoviciach, tak ma intubovali a zaviedli mi umelú pľúcnu ventiláciu. Tiež mi museli trikrát nahadzovať srdce. Hrudník bol tak opuchnutý a stiesnený, že to srdce už nezvládalo. Akonáhle som sa po trinástich hodinách od nehody prebral z narkózy, doktori hneď skúšali, či hýbem nohami. A aj po ich zásahu som s nimi pohol (smiech). Mal som v sebe štyri skrutky okolo zlomeného stavca – dve na stavci nad ním, dva pod ním, na veľkých matkách bola uchytená tyčka z oboch strán, ktorá zranený stavec premostila, aby nebol zaťažovaný a mohol sa spamätať. Tiež zo mňa pozerala kopa hadičiek, mal som ich v oboch rukách, hrudníku, z nosa mi potom ťahali jednu snáď kilometer dlhú…

A chrbát si mal navyše zošnurovaný pancierom?
V Budějoviciach áno. Ale keď ma odtransportovali do pražského Motola, tak sa na pancier pozerali skepticky a hneď sa pýtali, či na ňom trvám. Samozrejme som na ňom netrval, už len preto, že tá spona, ktorá ho držala napevno, bola presne v mieste, kde som mal jazvu. Bolelo to ako čert. Prišli s iným riešením – podpazušnými barlami, na ktorých som visel, aby sa chrbtica rovnala. V Motole mi tak isto po roku a štvrť robili druhú operáciu a vybrali mi pri nej tie skrutky.

Keď som si uvedomil, že kilometer je tisíc krokov, nedokázal som si predstaviť, že to zvládnem. Po dvoch som bol zničený. Ale skúšal som to ďalej a ďalej.

Mal si vtedy vôbec nejaké myšlienky na behanie?
Stále. Všade, kde som bol, som dával kontrolnú otázku, kedy budem zase behať maratóny. Aj na rehabilitáciách v Kladruboch.

Neliezol si im na nervy?
Asi áno. Doktorka na mňa len tak pozrela a rovno povedala, že na maratóny môžem zabudnúť. A nech som rád, že môžem stáť a chodiť. Schladila ma dôkladne. Pritom práve v Kladruboch som bol viacmenej za simulanta, tam sú oveľa horšie prípady, ja som stál na vlastných a mohol sa o seba postarať. Ostatní také šťastie nemali. Ale tá doktorka ma vtedy celkom naštvala – rozhodol som sa, že to tak nenechám. Niekedy si hovorím, či to neurobila naschvál. Každopádne ma to veľmi nakoplo. Zvlášť, keď mi pán doktor Barna z Motola povedal: „Ste dospelý človek, robte, čo vám strach a bolesť dovolí. Koniec koncov, vzdať sa to dá vždy.“ Keď som vydal knižku Behaj, kým môžeš, tak som ho našiel a daroval mu jeden výtlačok. Veď podstatnú časť tej knihy napísal svojím výrokom vlastne on sám.

Čo pre teba bolo tou vôbec najväčšou motiváciou, aby si zase začal behať?
Mal som na stene nalepené štartovacie číslo z maratónu na Jungfrau. Ležal som na posteli, hypnotizoval to číslo a sľúbil si, že tam pribudne ďalšie a to hneď z budúceho ročníka. Vtedy som nemohol nič iné, než ležať alebo stáť. Zhodou náhod som mal doma lavicu s kladkami na posilňovanie s vlastnou hmotnosťou. Doviezli mi ju tesne pred nehodou. Tak som sa do toho rovno pustil a začal posilňovať aspoň rukami. Hneď som robil všetko, čo som mohol. Postupne som sa s barlami dohrabal na behací okruh na pražskej Ladronke, potom do lesnej obory Hvězda.

Prvý dojem bol hrozný – urobíš dva tri kroky a máš pocit, že do seba stavce narážajú. Strašne to bolelo.

Keď som si uvedomil, že kilometer je tisíc krokov, nedokázal som si predstaviť, že to zvládnem. Po dvoch som bol zničený. Ale skúšal som to ďalej a ďalej. Urobil som ich päť, desať, potom som ten kilometer ubehol. A do roka a do dňa som naozaj odišiel do Švajčiarska a nalepil si na stenu ďalšie číslo.

Takže si to dal ešte s tými skrutkami v tele?
Áno. Tie mi vybrali až potom. Keď ich vidíš na röntgene, nedochádza ti, aké sú veľké. Akonáhle som ich držal v ruke, vyrazili mi dych – mali sedem alebo osem centimetrov. Proste klasické, ako zo železiarstva. Jednu som si vyprosíkal a mám ju doma na pamiatku.

A kedy si sa nakazil ultramaratónmi?
Mám za to, že doktorov treba počúvať. A keď mi doktorka v Kladrubech povedala, že na maratóny mám zabudnúť, tak som ju poslúchol. Ultramaratóny mi však nikto nezakázal. Je to paradoxná situácia – kopa vozíčkarov ti povie, že žijú oveľa aktívnejšie ako pred nehodou. Úraz ťa vyprovokuje byť fyzicky aktívnejší. Mne sa to stalo tiež. Keď ti niekto povie, že už si nezabeháš a ty zistíš, že to ide, máš zrazu obrovskú radosť z každého metra navyše, ktorý zabehneš. Bol som rád, že ma bolia nohy, pretože som to už nikdy nemusel cítiť. Preto som začal behať o to viac. A potom vymyslela priateľka takú kravinu, ako je obehnúť Island… (smiech)

Ako sa to stalo?
Na dovolenke na Islande čítala o 50 najromantickejších veciach, ktoré sa tam dajú robiť. Jedna z nich bola obísť ostrov autom za 24 hodín.

Mávla nad tým rukou, že vraj by väčšia a romantickejšia frajerina bola Island obehnúť. Strašne sa tomu vtedy smiala. Vôbec netušila, čo práve urobila.

Vzal som to doslova a za dva roky som sa na Island vrátil, aby som to uskutočnil.

René dnes

Bol si pritom prvý na svete…
To som zistil až počas príprav, ktoré trvali trištvrte roka. Stále som pritom premýšľal, čím tomu môžem dať väčšiu šťavu. Vďaka ultramaratoncovi Deanovi Karnazes som vedel, že sa behaním dajú zarobiť peniaze pre charitu. To bolo ono! Bolo pritom jasné pre koho. Vybral som Športový klub vozíčkarov Praha, pretože s vozíčkarmi som zažil v Kladruboch neuveriteľné príhody.

Napríklad?
Stretol som tam veľa ľudí, ktorí na tom boli fyzicky horšie, ale psychicky lepšie. V jedálni som sedával vedľa krásneho dievčaťa na vozíku, tá by mohla z fleku robiť modelku. Je to také slniečko, rozdávala radosť a pozitívnu energiu. Bola pritom len tri týždne po nehode – spadla z koňa, prerazila si chrbticu, porušila miechu a zo zdravej baby bola od pása dolu ochrnutá. Vôbec som nechápal, ako športovo to brala, sama so sebou vyrovnaná, každému sa snažila pomôcť. Ja som bol psychicky v keli a riešil som, čo bude ďalej.

Preto som chcel tie peniaze pre vozíčkarov vybrať – ako poklonu. Čo to je, ubehnúť maratón, keď oni musia každé ráno vstať a bojovať aj s tými najbežnejšími vecami ako je čistenie zubov?

Island si obehol, potom si sa tam ešte dvakrát vrátil a prebehol ho zo severu na juh a z východu na západ. Pre vozíčkarov si behal aj v Česku, tam si napríklad minulý rok vybehol na sedem horských vrcholov. Koľko si už celkom vybehal peňazí?
Môj prvý islandský podnik priniesol 150 tisíc korún, vlani to bolo cez 600 tisíc korún (asi 5 800 a 23 000 eur). Niečo sa vybralo na Islande, niečo hodili aj ďalšie projekty. Celkom to robí milión korún. Tento rok chystám ďalšiu akciu a dúfam, že sa podarí vybehať rovný milión naraz a to tentoraz pre Českú asociáciu paraplegikov. Darí sa to vďaka prispeniu ČSOB, ktorá zdvojnásobí vybrané peniaze.

Môžeš prezradiť, čo presne tento rok chystáš?
Koncom leta chcem prebehnúť Česko, ale len s minimálnou výbavou. Pravidlá budú jednoduché – nesmiem od nikoho nič prijať a cestu musím dokončiť len s tým, s čím vybehnem. Jesť budem len to, čo si ulovím, napríklad prejdeného ježka. Inšpiroval ma Nemec Rüdiger Nehberg, ktorý má prezývku Sir Vival. To je neuveriteľný frajer, ktorý preplával Atlantik na vydlabanom kmeni. Alebo sa nechal vysadiť nahý uprostred pralesa niekde v Južnej Amerike a za tri týždne už bol v hlavnom meste vysmiaty, oblečený a dobre najedený. Taktiež prežil 30 rôznych prepadnutí.

Určite musíš často počúvať reči o tom, ako sú ultramaratóny nezdravé. Čo na to odpovedáš?
Neposudzujem veci podľa toho, čo niekto hovorí, ale podľa vlastných skúseností. Vždy si to ohmatám a overím. Vídam ultramaratóncov, ktorí behajú napríklad aj naboso a sú v úžasnej kondícii, často aj vo vysokom veku. Ale aj skeptici môžu mať pravdu – telo je síce neskutočná mašina, ale potrebuje dostatok času, aby sa na maratóny a ultramaratóny pripravili svaly, šľachy, kĺby…

Pozri, mních zo Šaolinu, ktorému rozbíjajú na hlave kamenné bloky obrovskou palicou, sa tiež raz ráno nezobudil a nepovedal si, že by to bol super nápad na večerný program. Namiesto toho sa desať alebo pätnásť rokov pripravoval. A rovnaké je to s dlhými štrekami.

Koľko nabeháš za týždeň?
Teraz už nebehám, len keď sa mi chce. Aby som si udržal rýchlosť, ktorá s vekom klesá, tak behám, aj keď sa mi nechce. Našťastie, vytrvalosť s vekom rastie. V ideálnom stave behám asi šesťkrát týždenne zhruba hodinku, nejakých 80 kilometrov týždenne. Behával som aj viac, ale teraz mám vlastného trénera a moja príprava je štruktúrovanejšia a intenzívnejšia. Holt, na staré kolená začínam blbnúť.

Navyše sa behaním aj živíš…
Tretím rokom vediem bežeckú sekciu na Sport.cz. Splnil sa mi sen, ktorý som nemal odvahu ani snívať, že ma bude behanie raz živiť. A to som pritom najhoršie behajúci platený bežec v Česku – môžem si behať, ako chcem a nemusím riešiť časy ani výsledky. Stačí mi o behaní len písať (smiech).

#Martin Kavka

Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.

Prečítajte si tiež: Kde nájdete najlepšieho lekára na svete? Vo svojej hlave

Postarajte sa o svoju rodinu, pokiaľ môžete.

Život vám môže skomplikovať nielen úraz, ale aj dlhšia choroba. Aj keď si myslíte, že ste ako rybička. Nechajte nám svoje meno, telefón a profík z poisťovne AXA sa vám čoskoro ozve.

Dobrovoľne poskytujem súhlas spoločnostiam Creative Dock s.r.o., Inter Partner Assistance, S.A., AXA Assistance CZ, s.r.o., AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA d.d.s., a.s., AXA d.s.s., a.s., AXA Services, s.r.o. a AXA investiční společnost a.s., organizačná zložka Slovensko (spoločne ďalej len „Spoločnosť“), so spracovaním mojich vyššie uvedených údajov v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov na marketingové a obchodné účely Spoločnosti po dobu 5 rokov, a to priamo alebo prostredníctvom finančných sprostredkovateľov a zmluvných partnerov Spoločnosti. Viac informácií o ochrane osobných údajov. (skrýt text)